dancanin

Úvodom: Táto poviedka je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám poviedka páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

Zmŕtvychvstanie (fantasy poviedka)

Dančakov bol človek zaoberajúci sa otázkami zmyslu života. Písal filozofické knihy. Dlho mu trvalo, kým prerazil, ale nakoniec sa mu to podarilo a stal sa z neho známy filozof. Bol však ťažký fajčiar, a to mu bolo osudným. Začal pociťovať bolesti v hrudníku a zvracal. Obvodný lekár ho poslal na röntgen pľúc a zistili mu nález. Ukázalo sa, že je to zhubný nádor s metastázami, ktorý sa nedá operovať. Doktor povedal: „Čakajú vás tak tri mesiace života!“ Dančakov sa zasmial. „Tri mesiace života? Teraz, keď som  slávny? Čo už, vždy som sa tešil na umieranie!“

Choroba  potom rýchlo napredovala a o dva mesiace Dančakov vo veku 42 rokov zomrel.  Dančakov odmietal predsudky, a tak sa za života rozhodol, že svoje telo daruje na pokusy univerzitnej klinike. Pitva potvrdila, že príčinou smrti bol metastázovaný nádor. Na Dančakovovom  tele sa učili operovať mladí chirurgovia. Keď skončili s prácou, pri ktorej mu rozrezali všetky vnútornosti, telo nahrubo zošili a uložili do mraziaceho boxu.

Dančakov precitol k vedomiu a hoci všade bola tma a mráz, nepociťoval chlad ani žiadnu bolesť. Vyžaroval teplé svetlo. Chvíľu len tak ležal a rukami ohmatal steny boxu, keď  mu došlo, kde asi je a napadlo ho, že by sa mal odtiaľ nejako dostať. Tu sa z neho oddelila žiarivá bytosť, prešla cez stenu boxu, otvorila ho a vybrala Dančakova von. Dančakov si uvedomil, že je s tou žiariacou bytosťou jedno, rovnako myslí a rovnako cíti. Tu mu došlo, že sa mu podarilo niečo nezvyčajné – vstať z mŕtvych – a že by sa o tom mali dozvedieť médiá. Poobzeral sa okolo a uvidel osvetlenú kanceláriu. Tak ako bol – nahý, len s plachtou okolo pliec, s veľkou jazvou cez celé brucho a hrudník, vtrhol dnu a silným hlasom zvolal na službu konajúceho patológa: „Zavolajte BBC!“ Za chrbtom mu pritom stála žiariaca bytosť.

Službu konajúci patológ omdlel. Keď sa Dančakovovi podarilo prebrať ho k vedomiu, zavolal na univerzitnú kliniku, kde mu najskôr neverili a mysleli si, že je opitý, ale aj tak tam poslali mladého lekára, ktorý potom zavolal ďalších lekárov. Keď sa celé konzílium lekárov presvedčilo, že Dančakov žije, čo je v rozpore s prírodnými zákonmi, nevedeli, čo majú robiť, ale keď Dančakov na nich naliehal, aby zavolali BBC, zavolali Slovenskú televíziu. Dančakova odvysielali v televíznych novinách a urobili s ním interview:

„Ako sa cítite?“

„Dobre,“  povedal Dančakov. 

„Ako to, že žijete?“

„Žije, pretože som tu ja!“  odpovedala žiariaca bytosť. „Ale ja ho už nepotrebujem,“ dodala. „Treba ho pochovať!“

Šot odvysielaný v Slovenskej televízii prebrali najskôr všetky európske televízne stanice a potom všetky ostatné televízne stanice na celom svete. Na Dančakovov pohreb prišla aj BBC. Pohreb sa konal o týždeň. Hrobári vykopali jamu, k jame položili truhlu. Pozošívaný Dančakov si pred televíznymi kamerami ľahol do truhly, hrobári ju zakryli a spustili do jamy. „Zakopte ho, a k hrobu postavte stráž!“ povedal žiariaci Dančakov. „O tri dni ho príďte exhumovať!“ A tak sa aj stalo. Keď ho naozaj prišli o tri dni exhumovať, Dančakov tam nebol – hrob bol prázdny!

„Poďme do Bratislavy!“ povedal žiariaci Dančakov. „Ukážem vám Veľké veci!“ A tak sa Dančakov aj s televíznym štábom vybrali do Bratislavy. Pred známym bratislavským mostom Dančakov kázal zastaviť, vystúpil z auta a  zišiel na breh rieky a pred televíznymi kamerami sa vydal cez rieku, kráčajúc po vodnej hladine. Keď prišiel na druhý breh, kde ho už čakal zástup, spýtal sa: „Vyhladli ste? Vysmädli ste? Doneste mi bandasku na vodu, fľašu šampanského, jednu údenú makrelu a štvrtku chleba!“ Keď mu to doniesli, Dančakov zobral bandasku, pristúpil k rieke, nabral do nej vodu, potom po nej udrel fľašou šampanského, nalial z bandasky do pohára, a povedal: „Pite!“ Keď sa nikto neodvážil, sám vypil pohár, znovu ho nalial a povedal: „Pite!“ V zástupe bol aj jeden vedec, ktorý pochyboval o zázrakoch a chcel sa presvedčiť, či sú naozaj možné. Vzal pohár do ruky a ochutnal. „Je to šampanské!“ povedal a dopil pohár. Keď ľudia videli, že sa mu nič nestalo, našlo sa viac odvážlivcov, ktorí prijali od Dančakova pohár so šampanským a vypili ho. Bol medzi nimi aj jeden znalec šampanského a ten povedal, že je to najlepšie víno, aké v živote pil, a že je ešte lepšie ako pôvodná značka. „Kto je hladný?“ spýtal sa Dančakov. Keď sa prihlásilo zopár jednotlivcov, zobral vákuovo balenú údenú makrelu do jednej ruky, udrel s ňou o druhú ruku, a tu v druhej ruke držal takú istú makrelu. Celý proces viac krát zopakoval a vyrobil tak dvanásť makrel a rovnaký zázrak urobil aj so štvrtkou chleba. Našli sa odvážlivci, ktorí ochutnali z tejto údenej makrely.

„Ideme do nemocnice!“ vyhlásil Dančakov.  „Nech sa na každom oddelení prichystajú  nevyliečiteľne chorí!“

Dančakov v nemocnici navštívil štyri  oddelenia: onkológiu, ortopédiu, očné a psychiatriu a všade robil zázraky. Ochrnutý sa postavil na vlastné nohy, ľudia so zeleným zákalom začali vidieť, depresívnym sa vrátila chuť do života a nádory sa strácali.

„Chcem tím manažérov, ktorí mi zorganizujú turné po celom svete. Budem liečiť chorých. Nech chorí zájdu k svojmu lekárovi a ten nech im napíše do zdravotnej dokumentácie diagnózu: nevyliečiteľná alebo ťažko liečiteľná choroba. Týchto ľudí budem liečiť!“ povedal Dančakov a všetko čo chcel, sa aj stalo. 

Prvé stretnutie sa konalo o mesiac v Bratislave na letisku vo Vajnoroch. Zišlo sa tam sedem tisíc ťažko chorých alebo nevyliečiteľne chorých ľudí z celého Slovenska. Scenár bol nasledovný. Ľudia po skupinkách sedeli na zemi so zdravotnou dokumentáciou v ruke. Dančakov chodil medzi nimi a šibal ich prútom. Niektorí z nich odpadli, niektorí nie, ale všetci zázrakom ozdraveli. Niektorých ľudí dokonca uzdravil tieňom. Za Dančakovovom išiel človek, ktorý z košíka vyťahoval pollitrovú fľašu kofoly, vákuovo balenú údenú makrelu a štvrtku chleba. Vždy, keď z košíka vybral makrelu alebo fľašu  kofoly, zjavila sa tam nová, a to všetko v priamom prenose pred televíznymi kamerami. Za týmto človekom išiel ďalší človek, ktorý chorým dával do zdravotnej dokumentácie pečiatku Ministerstva zdravotníctva a dátum. Uzdravení sa potom vracali k svojim lekárom a tí posúdili ich stav. Nenašiel sa ani jeden prípad, že by sa stav nezlepšil, väčšinou došlo k úplnému uzdraveniu.

Medzi chorými sa našiel aj jeden človek – mrzák -, ktorý keď začal chodiť, vykríkol: „Poznám ťa! Ty si Kristus – Syn Živého Boha!“ Ale Dančakov mu povedal: „Kto som, ten som. Nepotrebujem nikoho o ničom presviedčať!“

Podobný scenár malo stretnutie v Českej republike, Poľsku, Maďarsku a  ostatných európskych krajinách. Zaujímavé bolo, že kdekoľvek Dančakov bol, hoci stále rozprával po slovensky, ľudia mu rozumeli, akoby hovoril ich rečou. 

Zle načasované bolo stretnutie v Rusku. Prichádzala krutá zima a bolo už sychravé počasie. Dančakov sa preto rozhodol urobiť malú zmenu. „Dovezte sem cisternu s vodou!“ Keď ju doviezli, Dančakov po nej udrel rukou a cisterna zrazu začala sálať príjemné teplo. Keď z nej načapovali do pohára, bol v ňom chutný čaj. A hoci do cisterny nedolievali vodu a vôkol bola zima, čaju z nej neubúdalo a bol stále rovnako teplý a chutný. 

Dančakov sedem rokov chodil po celom svete a liečil nevyliečiteľne chorých. Za ten čas zaznamenali vyše 350 tisíc zázračných uzdravení. Nič zato nechcel. Ale potom  povedal: „Chcem malú usadlosť niekde v Afrike.“ A aj ju dostal. Nasťahoval sa do jednej malej  dediny, kde mu postavili pekný bungalov. Žil tam spolu s domorodcami a liečil chorých.  Miestny šaman ho mal vo veľkej úcte. Odtiaľ jedného dňa zavolal do BBC, a povedal: „Prišiel čas, aby som sa vrátil, odkiaľ som prišiel. Chcem to mať v priamom prenose!“

Do dedinky prišiel štáb BBC a keď prišiel čas, bolo to večer, Dančakov vyšiel pred svoj bungalov a povedal: „Berte ma na pozadí horizontu!“ Keď boli filmári pripravení a kamery bežali, Dančakov sa vzniesol asi meter nad zem, chvíľu tam balansoval,  potom horizont ožiarilo biele svetlo a Dančakov zmizol. Kameramani boli fascinovaní: „Takto sa teda s nami rozlúčil Dančakov.“ Ale vtom začuli z bungalova  detský plač. Išli sa pozrieť dnu  a tam na zemi ležalo malé biele dieťa, batoľa. „Dančakov nám po sebe zanechal dieťa!“ To vzbudilo všeobecnú veselosť. Keď sa upokojili, posadali si okolo ohňa a dieťa vzali k sebe. Dieťa bolo však stále nespokojné a chcelo sa niekam  batoliť, a tak ho nechali. Zbadali sa až neskoro, až keď sa dieťa priblížilo k ohňu a vhuplo doň. Plamene mu však neublížili! Bolo jasné, že to nie je obyčajné dieťa.

Sú však zázraky naozaj možné? Papier všetko znesie!