dancanin

Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

1 Vznik života a filozofia mysle      

Téza: Prvotnosť inteligencie pred životom.

V roku 1838 nezávisle od seba nemecký botanik Mathias Jakob Schleiden a nemecký zoológ Theodor Schwann formulovali bunkovú teóriu, podľa ktorej základom každého organizmu rastlín aj živočíchov je bunka a každá bunka vzniká len delením z už existujúcej materskej bunky ([4], 13). Sledovaním reťazca generácií buniek naspäť v čase prichádzame na počiatok, a tak vzniká otázka, ako vznikla prvá bunka alebo ako vznikol život. Veda sa pokúša záhadu vzniku života rozriešiť, ale zatiaľ sa nám nepodarilo syntetizovať živý organizmus. Tento súčasný nedostatok kreacionisti využívajú na náboženskú propagáciu v tom zmysle, že život stvoril Boh. Kľúčom k riešeniu tejto záhady je asi čas. To, čo sa vyvíjalo milióny rokov, my chceme v laboratóriu syntetizovať za rok. Možno sa vede v budúcnosti podarí syntetizovať živý organizmus, a možno nie, podľa mňa to nespochybňuje teóriu vzniku života prirodzenou cestou. Ale možno vývoj hmoty smerom k životu naozaj niekto „postrčil“. Poznáte ten vtip: Rozprávajú sa dve akváriové rybičky: „Čo myslíš, je Boh?“ A druhá hovorí: „A kto si myslíš, že nám každé ráno sype potravu?“

K riešeniu tohto problému zrejme smeruje aj čisto filozofická disciplína, zaoberajúca sa vzťahom vedomia a tela – filozofia mysle. Širšie by sme mali túto otázku uchopiť ako vzťah vedomia a hmoty. Naozaj je problém odvodiť vedomie z hmoty a vysvetliť fenomén  inteligencie živých organizmov, to ma privádza na myšlienku prvotnosti inteligencie pred životom, čím sa trochu približujem ku kreacionizmu.

V  živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy a nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. Preto sú iba dve možnosti – dva prístupy či dve stanoviská:

1. Inteligencia organizmu, napríklad človeka, buď vyplýva z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho nervovom systéme, v širšom zmysle z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho tele.
2. Alebo inteligencia organizmu vyplýva z  princípu, ktorý riadi už fyzikálne a chemické procesy prebiehajúce v jeho tele a nervovom systéme a organizuje ich do organizmu. Tento princíp nazvime „inteligencia v širšom zmysle“ – t.j. elementárna inteligencia. 

Objasniť, ktorý prístup je správny, nám pomôže, ak si zadefinujeme, čo živý organizmus je. Ako som uviedol, v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy (ďalej uvádzam len fyzikálne procesy) a živý organizmus je vlastne tiež iba fyzikálny proces, avšak dopĺňam: riadený inteligenciou!

Najvšeobecnejšia definícia živého organizmu teda je: fyzikálny proces riadený inteligenciou. (Poznámka: Táto definícia je však taká široká, že sa do nej zmestí aj bager.)

Ak však  inteligencia riadi fyzikálne procesy v organizme, nemôže z nich vyplývať (tieto dve možnosti sa vzájomne vylučujú, objasním  ďalej)! Na základe tejto jednoduchej úvahy sa prikláňam k druhému stanovisku.

Skúsme to ešte preskúmať. Vyplýva naša osobná inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele alebo naopak: „inteligencia v širšom zmysle“ je princípom, ktorý ich riadi? Presnejšie: vyplýva naša  inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom mozgu alebo je princípom, ktorý riadi naše myslenie a prejavuje sa fyzikálnymi zmenami v našom mozgu? Podľa môjho názoru je nezmyselná predstava, že naše myslenie, ale nakoniec aj naše konanie, riadia determinované (nevyhnutné) fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele a našom mozgu. Keby to tak bolo, človek by bol strojom.1 Teda princípom, ktorý riadi naše myslenie a naše konanie je inteligencia. V tomto prípade je inteligencia princíp, ktorý riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom mozgu a je základom nášho myslenia, ale tiež základom našej reakcie na podnety a nášho konania. V širšom zmysle je princípom, ktorý organizuje fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele, riadi procesy prebiehajúce v bunkách, organizuje ich do organizmu a nervovej sústavy. A v najširšom zmysle je princípom, ktorý organizuje už hmotu. 

Ešte je tu jeden argument. Evidentné je to v prípade nášho konania. Ak naša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele, vyplýva vlastne aj z nášho konania. Je však zrejmé, že naša osobná inteligencia nevyplýva z nášho konania, ale naše konanie riadi, teda riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele. Tento argument trochu odľahčene  demonštruje príklad: Ak vaša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich vo vašom tele, potom zdvihnete ruku skôr, ako si na to pomyslíte – konanie predchádza mysleniu -, čo je zjavne nezmysel! Ale ak vaša osobná inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy prebiehajúce vo vašom tele (tým princípom je „inteligencia v širšom zmysle“), potom môžete zdvihnúť ruku, keď vám to napadne.

Aj na základe týchto úvah považujem za správny druhý prístup.

Domnievam sa, že ten istý princíp, ktorý organizuje hmotu, organizuje i nás – živý organizmus. A ten istý princíp, ktorý organizuje nás, organizuje už hmotu. A pretože nás riadi inteligencia, predpokladám, že už hmotu riadi „inteligencia v širšom zmysle“. Teda už na úrovni fyzikálnych procesov hmoty je v zárodku prítomná naša inteligencia, sloboda či slobodná vôľa.

Poznámka: Bolo mi namietnuté, že vyššie uvedené dva prístupy sa vzájomne nevylučujú. Avšak podľa môjho názoru medzi nimi platí „buď – alebo“. Sú len dve logické možnosti: buď inteligencia z fyzikálnych procesov vyplýva, alebo „inteligencia v širšom zmysle“ ich riadi. Zastávam druhé stanovisko. Inteligencia nemôže vyplývať z fyzikálnych procesov, keď ich riadi, lebo by to bola kontradikcia – logický nezmysel.

Mätúce je, že v živom organizme naozaj nemôžeme nájsť nič, len fyzikálne procesy. To zvádza k myšlienke, že aj jeho inteligencia musí z nich vyplývať! Toto zdanie je základom mechanistickej teórie života.2  Potom je tu ale ten problém: Ako môže inteligencia riadiť to, z čoho vyplýva alebo markantnejšie vyplývať z toho, čo riadi? Otázka pre čitateľa: Je to možné alebo je to logický nezmysel?

Možno však pripustiť úvahu, že osobná inteligencia organizmu, ktorá zdanlivo vyplýva z fyzikálnych procesov organizmu,  je odrazom „inteligencie v širšom zmysle“, ktorá fyzikálne procesy riadi.

Ako to súvisí s vedomím?

Podľa môjho názoru koncepcia inteligencie riadiacej už hmotu odstraňuje dualizmus vedomie – hmota, ako aj dualizmus anorganické – organické, pretože živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces (matériu) organizovaný inteligenciou a vedomie je potrebné len na to, aby inteligencia mohla riadiť organizmus (podrobnejšie ďalej).

Filozof  prof. PhDr. Josef Krob, CSc. mi v korešpondencii napísal:

Není mi jasné, jaký by měl být vztah mezi vědomím a inteligencí. Čí inteligence? Odkud pochází? To je nějaké kouzlo, nebo fyzikální proces? Já chápu inteligenci spíše jako funkci nebo schopnost organismu, takže s Vaším výchozím bodem nemohu souhlasit.

Moja reakcia:

Ako som uviedol, v živom organizme nie je možné nájsť nič, čo by nebolo prítomné už na úrovni hmoty; v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne procesy, nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. A predsa, keď pozorujeme živý organizmus a vidíme iba fyzikálne procesy, niečo nás prekvapuje – je to jeho inteligencia, t.j. schopnosť adekvátne reagovať na podnety, čo sa prejavuje napríklad dráždivosťou (na rušivý podnet organizmus reaguje podráždením), pudom sebazáchovy a podobne. Teda živý organizmus riadi jeho schopnosť reagovať na podnety adekvátne, jednoduchšie a výstižnejšie povedané: riadi ho jeho inteligencia. Schopnosť organizmu reagovať na podnety inteligentne (adekvátne) tvorí  základ jeho vedomia. Presnejšie: vedomie je nástroj, ktorý umožňuje inteligencii riadiť organizmus. Avšak to, čo riadi živý organizmus – inteligencia – musí riadiť už fyzikálne procesy hmoty (protónov, neutrónov, elektrónov), pretože živý organizmus je iba fyzikálny proces, avšak, ako som doplnil – riadený inteligenciou! To, čo riadi už fyzikálne procesy hmoty na nižšej úrovni, je „inteligencia v širšom zmysle“. Táto inteligencia teda nie je fyzikálny proces, ale je tým, čo riadi už fyzikálne procesy. Táto inteligencia  organizuje fyzikálne procesy hmoty do organizmu, bunky organizmu organizuje do nervovej sústavy, riadi organizmus, jeho reakcie na podnety, prejavuje sa jeho vedomím, u človeka aj sebauvedomením a ako jeho osobná inteligencia.

Myšlienka inteligencie organizujúcej už fyzikálne procesy hmoty je do určitej miery  inšpirovaná kreacionizmom, s tým rozdielom, že kreacionisti potrebujú nadprirodzenú bytosť, ktorá všetko stvorila a riadi. Avšak po Darwinovi je idea, že Boh stvoril oddelene jednotlivé živočíšne druhy a hotového človeka, neudržateľná a všeobecne sa akceptuje, že všetko živé sa vyvinulo zo spoločného predka. V rámci mojej koncepcie sa bez nadprirodzenej bytosti zaobídeme. Nepotrebujeme Božiu inteligenciu, pretože živý organizmus riadi jeho vlastná inteligencia. Odkiaľ sa však vzala? Ak živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces riadený inteligenciou, musí byť prítomná už na úrovni fyzikálnych zákonov a musí organizovať už fyzikálne procesy hmoty.

Čo môžeme povedať o vzniku života?

Bázou, na ktorej funguje život, je premena energie –  všetci prijímame potravu a vylučujeme. Život sa ďalej vyznačuje reprodukciou, teda vznikol ako systém premeny energie vyznačujúci sa reprodukčnou schopnosťou. Keby sme však iba takto definovali život, nebol by to jav v prírode ojedinelý, takýmto systémom je napríklad aj oheň.3 Rozdiel spočíva v tom, že živý organizmus je riadený inteligenciou. Po materiálnej stránke sme iba procesom premeny energie, k tomu však pristupuje ešte niečo, čo je prítomné už na úrovni fyzikálnych zákonov, ktorými sa riadia fyzikálne procesy hmoty, a tým je inteligencia. Život teda vznikol ako reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

Špecifickejšia definícia živého organizmu teda je: reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

Hypotéza ako vznikol život.

V konečnom dôsledku pokojový stav neexistuje a existuje iba ustavičná premena energie. Tento proces riadený „inteligenciou v širšom zmysle“ viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života. „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje elementárne prvky do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda, pričom základom tejto komplexnosti je lepšie organizovaná premena energie. „Inteligencia v širšom zmysle“, ktorá organizuje už hmotu (protóny, neutróny, elektróny), organizuje častice hmoty do organizmu a  tvorí základ vedomia.

Týmto spôsobom súčasne riešime viac problémov:

1. Vzťah vedomia a hmoty: „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje už fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda a tvorí základ vedomia.
2. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku života: Tento proces organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života.
3. A má to ešte tretiu výhodu: Myšlienka evolúcie riadenej inteligenciou umožňuje elegantne vysvetliť vznik zložitých biologických štruktúr prirodzenou cestou, na čo často poukazujú kreacionisti, ktorí tvrdia, že iba náhodnou mutáciou a selekciou, to nie je možné!

Živý organizmus je teda reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou. Inteligencia tohto systému neustále zefektívňuje život. Hnacou silou evolúcie je zefektívniť život! Vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Táto postupnosť objavov je zapísaná v génoch. Embryo človeka prechádza vývojovými štádiami od primitívnych organizmov až po ľudského jedinca, pričom po dosiahnutí určitého štádia sa iniciuje program ďalšieho rozvoja. Gény sú pre organizmus tým, čo je knižnica pre ľudstvo – je to zápis informácie, pamäte.

Vo vývoji druhov zohráva podstatnú rolu faktor inteligencie a princíp revolúcie. Ako som uviedol: vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Evolúcia nielenže podporuje inteligenciu u nižších živočíchov od človeka, ale ju priamo predpokladá. Rozvoj v každej oblasti je podmienený inteligenciou: Prechod od plachtenia k lietaniu je podmienený inteligenciou, prechod od chôdze po štyroch k vzpriamenej chôdzi si vyžaduje inteligenciu a tak podobne. Selekcia vyberá tých najšikovnejších jedincov. Ale to, čo vedie k špecializácii a divergencii (rozvetvovaniu) druhov, je objavenie nových zdrojov, možností a stratégií, čo je predovšetkým výkon inteligencie, aj keď niekedy z časti aj náhoda. Príroda uprednostňuje tých, ktorí ich dokážu využiť, buď ich sami objavili, alebo sa ich naučili využívať, a títo jedinci potom nahradia pôvodnú populáciu. Smer vývoja však primárne určuje faktor inteligencie – objavenie zdrojov, možností a stratégii – a až sekundárne je to selekcia.

Domnievam sa, že vývoj druhov sa nedá vysvetliť iba na základe princípu: náhodná mutácia a selekcia, ako sa o to pokúša neodarvinizmus. A. Einstein objavil špeciálnu teóriu relativity. Dá sa to vysvetliť náhodnou mutáciou a selekciou? Asi nie! Musíme brať do úvahy, že živý organizmus je inteligentný a jeho prispôsobenie sa podmienkam je predovšetkým výkon inteligencie!

Ako teda vznikli zložitejšie štruktúry, napríklad vtákom operené krídla? Je pravdepodobné, že tieto štruktúry mali pôvodne inú funkciu, napríklad perie tepelno-izolačnú. Až neskôr sa ho vtáky naučili využívať na plachtenie a na lietanie. Ich nové využitie bol objav a znamenal revolúciu. Svoju úlohu tu zohrala aj selekcia, ktorá vyberala najšikovnejších jedincov, a tak sa v populácii rýchlo presadili výhodné telesné dispozície a inštinkty. Z geologického (či paleontologického) hľadiska tak zmena prebehla prakticky skokom. Keby sme však  predpokladali, že druhy sa menia pozvoľne a nie  revolučne, a bolo by to naozaj tak, v skamenelinách by sme nachádzali len prechodné formy a žiadne druhy!

Inteligencia, ktorá organizuje živý organizmus, sa snaží zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre život:

1. V prvom rade sa snaží zabezpečiť, aby sa nenarušil proces premeny energie potrebný pre život a organizmus predčasne nezahynul. Prejavuje sa ako pud sebazáchovy.
2. Po dosiahnutí určitej zrelosti organizmu usiluje o jeho reprodukciu.
3. Snaží sa zefektívniť život – organizovať proces premeny energie tak, aby poskytoval čo najväčšie možnosti a slobodu.
4. Núti organizmus poznávať svoje životné prostredie, aby sa mu lepšie prispôsobil alebo ho ovládol, pričom poznanie získané skúsenosťou sa odovzdáva potomkom buď vo forme inštinktov, alebo u ľudí tradíciou.
5. Organizuje indivíduum do vyšších celkov, čím rastú jeho možnosti, ako napríklad bunky organizuje do organizmu alebo analogicky ľudí do spoločenstiev.

Poznámky:

1 Čím sa líši človek od stroja? Inteligencia stroja vyplýva z fyzikálnych procesov. Inteligencia človeka vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne  procesy v jeho tele. Ten princíp nazývam „inteligencia v širšom zmysle“ – elementárna inteligencia.

2 Ortodoxný prístup k biológii je v súčasnej dobe daný mechanistickou teóriou života: na živé organizmy je nahliadané ako na fyzikálno–chemické stroje a všetky javy života sú pokladané za principiálne vysvetliteľné na základoch fyziky a chémie  ([2], 13). 

3 Oheň sa rozmnožuje, pokiaľ má dosť paliva a tiež je to systém premeny energie.

Literatúra:

[2] SHELDRAKE, Rupert. Teorie morfické rezonance: nová věda o životě. Vyd. 1. Praha: Elfa, 2002. 307 s. ISBN 80-86439-03-8. 

[4] UŠÁKOVÁ, Katarína. Biológia pre gymnáziá 1 : Biológia bunky a rastlín. 2. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 87 s. ISBN 80-08-03518-8 (brož.).