Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.
3.5 KOZÁK, Jan. Úvodné slovo ku knihe: BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha (Lit. [1a], [1b]).
Rád by som zacitoval niečo o vplyve buddhizmu pri formovaní kresťanstva. K tejto téme dokladám text Jana Kozáka (In: [1a], 9-11, citát je doplnený a skompilovaný z vydania [1b], 10-12). Text som trochu zjednodušil.
Dnes, po objave qumránskych [kumránskych] zvitkov, ale hlavne po senzačnom náleze nových, doteraz neznámych ranokresťanských evanjelií a iných kresťansko-gnostických spisov v Nag Hammádí, je zrejmé, že europocentrická koncepcia vzniku kresťanstva je neudržateľná. Už pred týmito významnými nálezmi z polovice 20. stor. existovali domnienky niektorých vedcov (v češtine pojednané v záverečnej kapitole knihy prof. V. Lesného: Buddhizmus) o vplyve buddhizmu na vznik kresťanstva, ktoré vychádzali z rozpornosti charakteru Nového a Starého zákona a z podobnosti niektorých miest evanjelií s buddhistickými legendami. Tieto domnienky sú novými nálezmi ešte viac potvrdzované. Z qumránskych textov vyplýva, že tzv. kresťanstvo sa formovalo už pred narodením Ježiša Krista, zrejme pod vplyvom z Východu prúdiacej duchovnej tradície. Nag hammádíjské texty potom dokladajú, že tzv. gnóza, vykladaná katolíckou cirkvou podľa svojich svätých otcov ako heréza, kacírstvo a ošklivosť, sa nevyvinula z akéhosi čistého kresťansko-katolíckeho hnutia ako jeho chybná vetva, ale práve naopak – rímske katolíctvo sa postupne sformovalo z pôvodnej gnostickej podoby kresťanstva do svojej svojráznej formy. Základnou črtou tohto gnostického, ranokresťanského videnia sveta, ktoré je v úplnom rozpore so starozákonnou židovskou tradíciou, je dualizmus nemanifestovateľného, nepredmetného náboja lásky, svetla, pokoja a večnosti, ktorý stojí v protipozícii ku všetkým silám predmetným, manifestovaným, teda vízia, svojím základným charakterom totožná s Buddhovým videním sveta. Pesimistické videnie vonkajšieho sveta, poznanie (grécky gnósis) podstaty zjaveného sveta ako rozhodujúci moment oslobodenia, prebudenie z nevedenia ako hlavný zázrak obratu, spolu s kultom svetla, jasu, lásky, pokoja, ďalej gnostické učenie o neustále sa opakujúcich epochách času (Brahma, hlavné indické božstvo, podlieha kolobehu životov), to všetko a ešte mnoho ďalšieho je úplne evidentne východného, indo-iránskeho pôvodu.
Priepasť medzi Novým a Starým zákonom sa tak dá interpretovať vpádom indoiránskych archetypálnych predstáv do židovskej tradície monoteistickej, výsledkom čoho je veľké zmätenie pojmov, ktoré sa odráža v Novom zákone. Autori troch synoptických evanjelií (Matúš, Marek a Lukáš) sa pokúšajú skĺbiť tento mocný nápor indickej a perzskej optiky so starou židovskou tradičnou vierou v Mesiáša a vteliť legendu o Buddhovi do svojej správy o Ježišovi. Občas pritom zabudli z buddhistických legiend škrtnúť alebo premeniť vety, takže v Novom zákone ostávajú torzá buddhistických predlôh (napr. známe miesto v púšti so zvieratami, Marek 1, 13). Celý tento prúd indoiránskeho videnia sveta, ktorého súčasťou je i Ježiš, „Syn človeka“ (staroiránsky kult „Človeka“), bojovník za svetlo a „život večný“ proti kniežaťu tohto sveta (u Buddhu nazývaným Máro), sa valí do Európy i v nasledujúcich storočiach, kedy najväčšie „kresťanské“ autority východného Stredomoria, napr. Basilidés, vykazujú ešte zreteľnejší buddhistický pôvod celého prúdu, aby sa potom, po dlhotrvajúcom, oplodniteľskom diele, narodilo v tomto západnom priestore niekoľko jeho „detí“ – katolíckych cirkví (katholikos, grécky všeobecný): rímska, antiochijská, alexandrijská, jeruzalemská, arménska, ktésifóntska – nestoriánska, so správnym územím od Mezopotámie po Čínu, carihradská a ďalej menej známy, nie však menej významný, tisíc rokov trvajúci manicheizmus.
Rímsko-katolícky prúd vykryštalizoval asi okolo 4. stor. do presvedčenia, že Jahve, krvavý Hospodin Starého zákona, je totožný s Ježišovým Otcom zákona Nového [Bohom lásky] a stal sa tak všeobecným Bohom všetkého a všetkých, nech sú rozpory týchto dvoch vízií – Starého a Nového zákona akokoľvek veľké. (…) Katolíckej cirkvi rímskej sa tak ako dedičke starej, všeovládajúcej moci podarilo spojiť obidve tradície – svetovej vlády [Starý zákon] a kresťanskej, pôvodom východnej duchovnej obrody v jeden kuriózny a rozporuplný program.
Kompletné poznámky:
1 Množstvo článkov na túto tému možno nájsť na internete cez vyhľadávač. Odporúčam napr. Co je to synchronicita? | Doktorka.cz. Odkaz: <http://psychologie.doktorka.cz/synchronicita/>. Prístup 2016-07-10.
2 Evanjelium podľa Tomáša je súčasťou apokryfov, t.j. historických prameňov, ktoré sú z biblického kánonu vylúčené.
3 Buddhisti popierajú existenciu individuálneho ja, svoju vlastnú duševnú substanciálnosť, a rozvíjajú filozofiu ne-ja alebo prázdnoty ja: ne-jastvo – anátman. … učenie o ne-jastve [anátman] podporujú všetky buddhistické školy, lebo všetky rovnako uznávajú názor o atmane, t. j. pridŕžajú sa viery v existenciu individuálneho ja ako koreňa všetkých ťažkostí. Predpokladať, že veci existujú nezávisle, majú „vlastné ja“, je názor o existencii individuálneho ja, ktorý nie je pravdivý. Pre tento názor o atmane ďalej putujú bytosti v kolobehu narodenia a smrti. Názor o atmane je teda koreňom samsary alebo putovania ([3], 61).
4 Pokiaľ akákoľvek stránka vášho nasledovania dharmy, myšlienka, slovo alebo skutok slúži tomu, aby živila váš sebastredný postoj, je to ako prevracanie bohov v diablov ([4], 203).
5 Kresťania majú krédo: Miluj blížneho ako seba samého! (Mt 19,19; Mt 22,39; Mk 12,31; Lk 10,27) Krédom buddhizmu je: Miluj blížneho (vnímajúce bytosti) viac ako seba samého! Buddhistickou rétorikou povedané: Prekonaj sebastredný postoj (postoj centrálne zameraný na seba, egocentrizmus, egoizmus) a daj splynúť sebe samému, svojmu ja, s ostatnými / zameň seba samého s ostatnými! Dať splynúť sebe samému s ostatnými [zameniť seba samého s ostatnými] neznamená len myslieť na ostatných ako na seba a na seba ako na ostatných. Znamená to, že vezmete svoj postoj, v ktorom považujete seba samých za veľmi vzácnych, a prenesiete ho na ostatných, a miesto seba budete za veľmi vzácnych považovať ich. Váš predchádzajúci postoj nevšímavosti, ktorý ste zaujímali vo vzťahu k ostatným, použijete teraz na seba samých. To neznamená, že by ste nemali na seba vôbec myslieť. Ale keď ide o vyplnenie zámerov ostatných, mali by ste prehliadať svoje vlastné záujmy ([4], 133). Aj preberanie zodpovednosti za blaho tých, ktorých ste skôr zanedbávali, sa nazýva zámena seba samého s ostatnými ([4], 135). To je cesta k osvieteniu. Ľahko je vidieť rozdiel medzi detinskými, nedospelými bytosťami, ktoré sú zaujaté len sledovaním svojich vlastných záujmov, a plne prebudenými buddhami, ktorí pracujú len kvôli ostatným ([4], 132-133).
6 Šrí Ramana tento výraz používal pre označenie stavu, v ktorom má človek priamu skúsenosť s Ja ([7], 159).
Kompletná literatúra:
[1a] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha. Překlad Jan Kozák. 1. vyd. Praha: Felt Technika, 1993. 239 s. Bibliotheca gnostica.
[1b] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha: vybrané súty pálijského kánonu Tripitaka. Překlad Jan Kozák. 2. vyd. Praha: Bibliotheca gnostica, 2006. 234 s. ISBN 80-904050-0-2.
[2] Dalajláma XIV.: BSTAN-‚DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Čtyři vznešené pravdy: základy buddhistického učení. Překlad Thubtän Džinpa. Praha: Pragma, ©2002. 160 s. ISBN 80-7205-857-6.
[3] Dalajláma XIV. / Gelong Tenzin Gjatšo: BSTAN-‚DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Otvorenie vnútorného oka. Bratislava: Živena, 1992. 100 s. ISBN 80-85177-38-2.
[4] Dalajláma XIV.: BSTAN-‚DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Probuzení mysli a osvícení srdce. Překlad Pavel Toman. Vyd. 1. Praha: Pragma, 1997. 251 s. Základní učení tibetského buddhismu. ISBN 80-7205-472-4.
[5] Dalajláma XIV.: BSTAN-‚DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. a MICHEL, Peter. Přirozenost Buddhy: rozhovor o povaze lidského „já“. 1. české vyd. Praha: Aquamarin, 1996. 71. s., [8] s. obr. příl. ISBN 80-901922-4-6.
[6] MAHARSHI, Bhagavan Sri Ramana. Kto som? Preklad Anna Galovičová. Piešťany, 2012. [online]. Odkaz: <https://www.priatelstvo.slovindia.sk/storage/1357205030_sb_bhagavansriramanamaharshi_1.pdf>. Prístup 2021-03-31. Poznámka: Stačí do vyhľadávača zadať autora a titul.
[7] MAHÁRŠI, Ramana. Buďte čím skutečně jste: učení Šrí Ramany Maháršiho (David Godman, Ed.). [online]. Odkaz:
<http://www.advaita.cz/wcd/e-knihy/ramana/e056fb44_0_ramana_plna_verze.pdf>. Prístup. 2021-02-11. Poznámka: Stačí do vyhľadávača zadať autora a titul.
[8] POKORNÝ, Petr, ed. a DUS, Jan Amos, ed. Novozákonní apokryfy. I, Neznámá evangelia. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2001. 461 s., [16] s. obr. příl. Knihovna rané křesťanské literatury; sv. 1. ISBN 80-7021-406-6.
[9] RUESCH, Hans. Dlhé sú tiene severu. 1. vyd. Bratislava: Osveta, 1961. 202 s. Svetom.
[10] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filozofie. Čtvrté vydání. Praha: Zvon, české katolické nakladatelství, 1995. 559 s. ISBN 80-7113-115-6.
Koniec článku Schizofrénia a náboženstvo.
Celá debata | RSS tejto debaty