2 Pozitivistická koncepcia teórie poznania
5. Skúsenosť je predmetom komunikácie, napríklad, keď ma popáli oheň, chcem to komunikovať inému človeku. (Poznámka: Skúsenosť tu budem chápať trochu v širšom zmysle, ako som ju definoval v úvode časti 1 [výsledok pozorovania]. Tak, ako sa chápe v bežnom jazyku – mám s niečím skúsenosť. Keď ma popáli oheň, je to skúsenosť, nie pozorovanie.) To sa dialo už v období, keď jazyk ešte nebol artikulovaný. Praveký človek sa verbálne aj neverbálne snažil poukázať na nejakú skutočnosť, odovzdať druhému človeku svoju skúsenosť, pretože bola dôležitá pre život. K porozumeniu došlo, keď druhý človek pochopil význam danej situácie pre život. Neartikulovaná komunikácia má charakter poukázania na niečo a expresívneho výkriku znamenajúceho napríklad nebezpečenstvo. Má tvar, napríklad poukázania na oheň a výkriku znamenajúceho, že je zlý, poukázania na vlka a výkriku znamenajúceho, že je zlý. Tým, že jazyk dospel k jednoznačnejšiemu rozlíšeniu nebezpečenstva – k inému upozorneniu na oheň a inému na vlka – sa artikuloval. Komunikácia teda prebieha verbálne aj neverbálne, pričom sa človek snaží odovzdať druhému svoju skúsenosť (či poznatok). Jazyk musí nájsť správny výraz tak, aby človek dokázal skúsenosť komunikovať verbálne. Tým sa jazyk zdokonaľuje. Komunikácia doteraz má charakter poukázania na niečo a výpovede. Napríklad „aha, toto“ a výpoveď: „je malé“. Čo je malé, je otázkou podrobnejšieho rozlíšenia a dohody, a môže sa medzi kultúrami líšiť. Pri komunikácii, kde nie je možné priame poukázanie, zastupuje predmet predstava. Spoločnú predstavu pre podobné veci vyjadruje pojem. Napríklad „kameň“ a výpoveď: „je tvrdý“. Existencia jazyka umožňuje vytvárať kolektívnu skúsenosť, na ktorej sa tvorivo podieľajú jednotlivci. Podľa môjho názoru však jazyk nie je filtrom skúsenosti, ako naznačuje Wittgenstein I (Logicko-filozofický traktát), ale naopak, utvára sa v procese vývoja kolektívnej skúsenosti. (Podľa Traktátu skúsenosť o svete môžeme nadobúdať iba cez filter jazyka. Avšak podľa mňa aj jazyk sa musel nejako vyvinúť.) Výpovede jazyka sa neobmedzujú len na predmetný svet. V jazyku sa vypovedajú aj subjektívne skutočnosti – napríklad: „Cítim bolesť.“ „Mám rád.“ V jazyku formulujeme teórie, napríklad: Hrmí? – Boh sa hnevá. Zomrel? – Vypustil dušu. Tak je ľahko prejsť od fyziky k metafyzike a tvrdiť, že existuje Boh a človek má nesmrteľnú dušu. Tieto predstavy, aj keď sme k nim pôvodne prišli prírodovedne pochybnou dedukciou, nám jednoducho robia dobre, preto sa ich nechceme vzdať. V jazyku sa vypovedajú aj estetické a etické súdy, napríklad „Ľalia je krásna.“ alebo „Tento pes je dobrý.“. Nimi vyjadrujeme pôsobenie podnetu na nás, svoj estetický alebo etický zážitok. Bol by dogmatizmus tvrdiť, že zmysluplné sú len vety prírodných vied, ktoré sú v princípe jednoznačne overiteľné alebo vyvrátiteľné, ako naznačujú scientisti (Wittgenstein I). Bez týchto výrokov by bol náš jazyk chudobný a nevystihoval by našu skúsenosť. V princípe je snáď možné vyjadriť každú skúsenosť, aspoň je možné sa o to pokúsiť, aj keď nie je zaručené jej pochopenie, napríklad estetický zážitok z umeleckého diela. Wittgenstein I úzkostlivo rozlišuje medzi tým, čo sa dá vypovedať v jazyku, a tým, na čo sa dá len ukázať. Jazyk je zmysluplný dovtedy, kým sa v ňom logicky jednoznačne zobrazujú (empirické – dané pozorovaním) fakty. Fakt je to, čo sa tvrdí v pravdivej vete. Faktom je stav vecí, napríklad: strom pod oknom je holý. Ak je veta pravdivá (strom pod oknom je naozaj holý), je to fakt. Súbor faktov tvorí svet. Svetom sa zaoberajú prírodné vedy. Prírodné vedy sú súhrnom pravdivých viet. Oblasť estetiky a etiky svet transcenduje, je možné na ňu len ukázať. (Kto chce dobre pochopiť Wittgensteina I, tomu odporúčam Lit. [5]) Avšak podľa môjho názoru jazyk je nástroj komunikácie, a preto sa v ňom zobrazuje čokoľvek, čo je mysliteľné, akákoľvek skúsenosť, predstava či pocit, napríklad idea Boha, estetické a etické súdy alebo (v náznakoch) aj mimojazyková skutočnosť, a nielen empirické fakty. Podľa Wittgensteina I je mysliteľné identické s celou prírodnou vedou ([1], 57). Podľa môjho názoru však mysliteľné nie sú iba empirické fakty! Mysliteľné teda prírodné vedy prekračuje. Napríklad pojmy ako „láska“ alebo „duchovno“ nepredstavujú nič empirické, a predsa nie sú nezmyselné. Na druhej strane, overiteľným faktom môže byť všeličo, napríklad zákony ekonomiky a podobne. Naviac som presvedčený, že do určitej miery sa dajú verifikovať aj etické a estetické súdy, napríklad „Ľalia je krásna.“ alebo „Tento pes je dobrý.“. Aj nimi sa vyjadrujú fakty – dojmy. Smiešne, smutné, to všetko sú dojmy. Aj dojmy sú fakty.
Literatúra:
[1] ANZENBACHER, Arno. Úvod do filozofie. Překlad Karel Šprunk. 2. vyd. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1991. 304 s. ISBN 80-04-26038-1.
[5] ZIMMER, Robert. Príbeh filozofie : Kľúč ku klasickým dielam. Bratislava: Slovart, 2005. 236 s. ISBN 80-8085-051-8 (viaz.).
Reč sa vytvárala symbolmi zvukov -... ...
Celá debata | RSS tejto debaty