dancanin

Poznámka na úvod: Tento článok je výberom z podstatne širšieho článku Evolučná teória morálky, ktorý si môžete prečítať napríklad v mojej e-knihe: Inteligentný dizajn bez Boha: hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou & Teória zjednotenia (je dostupná zdarma na stiahnutie napr. v internetovom kníhkupectve Martinus).

Odkiaľ sa v nás berie pudenie konať dobro, pomáhať si, a z čoho vyplýva naše etické  zadosťučinenie?

Ch. Darwin, píše: Nech už vznikol tento pocit [súcit] hocijako zložitým spôsobom, posilňoval sa ešte vplyvom prírodného výberu a patrí k najdôležitejším pocitom u všetkých živočíchov, ktorí si navzájom pomáhajú a bránia jeden druhého. Preto tiež spoločenstvá, ktoré zahrňujú najviac navzájom súcitiacich členov, by mali najviac prekvitať a vychovávať najviac potomkov ([1], 76).

Moja teória morálky vyplýva z nasledujúcich predpokladov:

1. Každý organizmus si chráni svoje záujmy (egoizmus).
2. Medzi organizmami je prirodzená symbióza.

Prirodzený stav symbiózy sa prejavuje spoluprácou medzi členmi druhu, aj medzi druhmi, vedie k  narastaniu komplexnosti živých organizmov a spoločenstiev, prejavuje sa rešpektom voči životu spriazneného organizmu, je základom súcitu, lásky a altruizmu.

Pud sebazáchovy núti organizmy požierať iné organizmy, a tak porušiť prirodzený stav symbiózy. Potravinový reťazec stojí nad symbiózou, aj keď existujú výnimky, napr. kvety vylučujú nektár, aby ich opelil hmyz.

Medzi členmi druhu sa dostáva do rozporu prirodzený stav nažívať v symbióze s potrebou chrániť svoje záujmy sexuálne alebo teritoriálne, čo vyvoláva nevraživosť a agresivitu. Prirodzený stav sa prejavuje v tom, že pre organizmy nie je prirodzené zabíjať bezdôvodne, ale naopak, prirodzené je vytvárať podmienky pre symbiózu. Na druhej strane tam,  kde nie je možná symbióza a ide o to, aby organizmus prežil alebo presadil svoje gény, organizmy zabíjajú, aby vytvorili pre nich prirodzený stav – novú symbiózu. 

Podľa môjho názoru v našich génoch sú na jednej strane zakódované naše sebecké záujmy, ako je potreba prežiť alebo presadiť sa v populácii. Na druhej strane je to cesta prospechu všetkých jedincov – cesta symbiózy.

Altruizmus je cesta vedúca k symbióze. Altruizmus máme preto zakódovaný v  génoch ako niečo dobré, umožňujúce prežitie, z toho plynie naše etické zadosťučinenie, keď vykonáme dobrý skutok. Kultivovaná spoločnosť si altruizmus cení.

Altruizmus je tiež určitý spôsob, ako sa stať veľkým alebo prvým: „Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,43-44).

Altruizmus niekedy vedie až k tomu, že jedinec nasadí svoj život za iného, hoci aj nie za vlastné dieťa. Ako vysvetliť tento jav? Ako prvé mi napadlo, že k takémuto správaniu vedie pozitívne ocenenie zvonku. Napríklad vojak sa stane hrdinom, pretože je to pozitívne ocenené a podobne. Ale skôr je možné, že ochota pomôcť druhému aj s nasadením života, je bazálny inštinkt sledujúci záujmy druhu  (niečo podobné ako materský inštinkt) a ocenenie zvonku je až druhoradé – človeka v prvom rade hreje pocit, že urobil niečo pre druhého (v prospech symbiózy) – alebo k takémuto správaniu vedie inštinkt umocnený uznaním. Je možné, že k tomuto inštinktu prispelo v priebehu mnohých generácií aj pozitívne cenenie vzorov altruizmu. V konečnom dôsledku som však presvedčený, že altruizmus u ľudí, ale aj u živočíchov vyplýva z pudenia k symbióze.

Symbióza umožňuje rozkvet spoločenstva. Pudenie k symbióze sa u ľudí  prejavuje slušným správaním, láskou k blížnemu, altruizmom a súcitom so všetkým živým, ktorý mňa osobne núti zbierať po daždi dážďovky na ceste a hádzať ich do trávy. Musím však priznať, že v mojom cítení je rozpor: zachraňujem dážďovky, ale v určitých prípadoch (indikáciách) schvaľujem interrupcie. V prípade interrupcie u mňa súcit ustupuje pragmatizmu. Ale ani s tými dážďovkami to nebolo vždy celkom jednoznačné: skôr, keď som ešte chodil na ryby, čo teraz z morálnych dôvodov nerobím, napichoval som ich na háčik, takže zas víťazil pragmatizmus.

Ľudskú morálku utvárajú predovšetkým tieto dva princípy: 

1. Súcit, ktorý je nám vrodený alebo je získaný výchovou, v tejto otázke nemám celkom jasno. Myslím si, že je skôr vrodený, napríklad dieťa plače, keď mama zarezáva sliepku, akoby sa niečo zlé dialo jemu. Tento princíp nám umožňuje vcítiť sa do druhého a prežívať s ním bolesť. Na základe tohto princípu vieme, že aj zvieratá bolí, keď ich týrame, čo je v rozpore s Descartovou tézou, že zvieratá sú iba akési mechanizmy, takže keď zviera bijeme a narieka, neznamená to viac, ako keď sa rozozvučí hudobný nástroj, na ktorom stisneme klávesu.
2. Pragmatizmus, ktorý má tri úrovne: 1) Urobme, čo je pre nás nevyhnutné. 2) Vyberme si menšie zlo. 3) Vyberme si to, čo je pre nás výhodné.

Pri nastavení všeobecne platných etických noriem berieme do úvahy obidva princípy. Morálka nie je možná bez pragmatizmu! Keby sme brali do úvahy iba prvý princíp, nemohli by sme jesť mäso, pretože zabíjať zvieratá je zlé. Ale to by sme nemohli jesť vôbec nič, pretože podľa môjho názoru aj taký zemiak bolí, keď ho zaživa stiahneme z kože a potom varíme.

Pri stanovení určitej legislatívy berieme do úvahy fakty, ako spoločnosť naozaj funguje a vyberáme si menšie zlo. Otázka napríklad stojí tak, či je lepšie povoliť interrupcie a kontrolovať ich alebo ich zakázať a podnietiť nezákonné interrupcie či potratovú turistiku. Z tohto hľadiska je dobré to, čo umožňuje hladšie fungovanie spoločnosti.

Z hľadiska súčasnej morálky môžeme vytýčiť štyri body toho, čo môžeme považovať za morálne. Morálne je:

1. To, čo prospieva mne a nie je na ujmu druhým. Napríklad  odpočinok, šport, zábava, atď.
2. To, čo prospieva mne aj druhým. Napríklad práca na záhradke, z ktorej má úžitok celá rodina.
3. To, čo pomôže druhému a nie je mne na ujmu. Napríklad zobrať stopára.
4. Dobrovoľne prijať ujmu v prospech blaha druhých. Napríklad nasadiť život pri záchrane topiaceho sa alebo zotrvať v problémovom  manželstve kvôli deťom.

Tieto body však nedávajú návod na riešenie súčasných morálnych problémov.

Pri posudzovaní súčasných morálnych problémov by sme mali zvažovať, čo je prínosné súčasnému rodinnému a spoločenskému kultu. Z hľadiska archaického myslenia bolo morálne a zbožné to, čo prospievalo rodinnému kultu, kmeňu a národu, a to platí dodnes, len v súčasnosti sa viac rešpektujú potreby a sloboda jednotlivca. Keď toto berieme za kritérium, tak v súčasnosti je morálne to, čo osoží jednotlivcovi, rodine a  spoločnosti, pričom niekedy ide o správny pomer týchto záujmov. To, čo možno (hmotne) osoží jednotlivcovi, ale je jednoznačne na úkor druhého človeka alebo spoločnosti je nemorálne – ide predovšetkým o trestné činy. Ale napríklad, ak by človek mal trpieť v manželstve, ktoré je vyslovene problémové, je lepšie nájsť si vhodnejšieho partnera, ale pri tom minimalizovať či kompenzovať ujmu spôsobenú pôvodnému partnerovi a deťom. Takéto konanie nepovažujem za nemorálne, ale, samozrejme, človek sa môže obetovať a zotrvávať v problémovom manželstve z ohľadu k deťom.

Rodinný kult to je rodinné šťastie. V prípade antikoncepcie je to úplne jednoznačné: antikoncepcia umožňuje sex bez neželaného otehotnenia, teda prospieva rodinnému šťastiu. Homosexuálne manželstvá vedú k ich rodinnému šťastiu.

Na vec sa pozerám, dá sa povedať, z buddhistického hľadiska: Schvaľujem všetko, čo urobí radosť iným ľuďom a nie je na úkor mojich práv a slobody alebo práv a slobody iných ľudí. Preto napríklad neodmietam homosexuálne manželstvá.

Vždy treba zvažovať, čo je čomu prospešné a čomu škodí. Napríklad taký predmanželský sex podľa môjho názoru nikomu neškodí, takže ho nemôžeme považovať za nemorálny.

Vyššie som uviedol, že ľudskú morálku utvára súcit v protipóle s  pragmatizmom. Prišli mi na um ešte dva ďalšie piliere umožňujúce hladké fungovanie spoločnosti, na ktorých by mala stáť súčasná morálka. Tými sú zodpovednosť a tolerancia.

Literatúra:

[1] DARWIN, Charles. O původu člověka. 1. vyd. Praha: Academia, 1970. 216, [1] s.