dancanin

Vybrané pasáže z kapitoly Schizofrénia a náboženstvo

Otvorený list do rádia Lumen

Vážené rádio Lumen, 

poslal som Vám k nahliadnutiu knihu Hypotéza zjednotenia: výber z tvorby. Je tam jedna, pre vás, heretická kapitola Schizofrénia a náboženstvo. Veľmi rád by som poznal váš názor, názor teológa, na túto kapitolu alebo aspoň na vybraný text, ktorý prikladám. Moja mama bola praktizujúca katolíčka, rovnako je aj moja manželka. Ja som buddhista. Usilujem o syntézu kresťanstva a buddhizmu. Svätý Ján Pavol II. by ma vedel pochopiť. Čo vy na to?

Doplním, že kniha Hypotéza zjednotenia: výber z tvorby je dostupná v tlačenej a elektronickej verzii. E-kniha je dostupná na stiahnutie v internetových kníhkupectvách za symbolické 2€.  

S úctou Pavol Dančanin 

Keď som mal asi 20 rokov, začal som mať zvláštne zážitky s vedomím. Kúpal som sa v  rieke, a  tu moje vedomie  akoby vyhuplo zo mňa von a  rozvinulo sa vo svete. Vedomím som precítil svet, možno povedať, inkarnoval (vtelil) som sa doň. Bol to zvláštny stav senzualizmu – človek má pocit, že svet je vyplnený jeho vedomím (Duchom). Tak som absolvoval skutočný krst.

Krst je podmienkou vstupu do nebeského kráľovstva:Človek sa musí narodiť z vody a z Ducha. „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn3,5).Dôležitú úlohu pri krste zohráva voda – je médiom, prostredníctvom ktorého sa šíri Duch. Vnímanie  človeka  prostredníctvom vody prelomí bariéru tela a rozvinie sa do priestoru, človek sa stotožní s niečím univerzálnym mimo neho, nazvime to: vedomím rozloženým vo svete, nadindividuálnou psychikou.

Ako však interpretovať  výrok: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3,8). Hľadajúci človek sa zhrýza, až sa prehryzie cez seba von zo seba a krst tomu pomáha. Za tým všetkým stojí kundaliní  – sila vedúca k  zdokonaľovaniu a poznaniu. Výrazy ako „kvas“, „meč“ alebo „soľ“ sa v Ježišových podobenstvách podľa môjho názoru vzťahujú na kundaliní. Aj „olej v lampách“ múdrych panien je  kundaliní, „Duch Svätý“ je kundaliní. Povedal by som, že Ježiš bol človek prehryzený od kundaliní a bol až taký prehryzený, že sa prehrýzol cez seba von zo seba a stotožnil sa s nadindividuálnou psychikou. V zmysle buddhistickej filozofie môžeme potom uvedený výrok interpretovať tak, že človek nemá žiadny pevný duševný substanciálny základ, žiadne individuálne ja, ale je „prázdny“. Naše nové ja, ktoré má základ v nadindividuálnej psychike, fungujúcej v priestore, vo svete, medzi ľuďmi, je ako vietor: počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.

Krst je podľa môjho názoru základom židovskej mystiky. Je zdrojom objavenia jediného živého boha, prebývajúceho v skrytosti alebo v spojitosti s ľudským vedomím – Ducha obývajúceho nebo a zem. Takéto náboženstvo sa dobre osvedčuje práve na brehoch riek, v rozpore s tým, čo píše pragmatický filozof  W. James: „Skúmam teda znovu filozofie a rôzne náboženstvá. Možno, že sa dobre osvedčujú v  posluchárni, ale nikdy pod oblačným nebom, v šírej krajine a na brehoch plynúcich vôd“ ([2], 413). Práve príroda je vhodným prostredím, v ktorom sa môže rozvinúť ľudský Duch!  V prírode sú až hmatateľné „poryvy Ducha“ – žalmista by povedal: anjel Pána. Nakoniec z človeka ostanú len tie poryvy Ducha a prázdnota.

Súčasťou vyššie opísaného vnímania sveta je akési mystické hmýrenie či pulzovanie svetla, ktoré sa mi niekedy robí pred očami, ale vnímam ho aj vonku v priestore, vo svete. Zrejme z toho vyplývajú tie poryvy Ducha. V tejto rovine mystického hmýrenia človek môže mať vlastnú skúsenosť aj s niečím takým ako je Pán, ktorého ja osobne vnímam ako nadindividuálny psychický fenomén, ktorého základom je kundaliní alebo ako dynamickú štruktúru, ktorá prenáša a distribuuje nadindividuálnu psychiku. Objasním to trochu podrobnejšie: To hmýrenie navodzuje kundaliní – silu vedúcu k   poznaniu a dokonalosti. Kundaliní či akési priehľadné psychické telo (pneuma) sa zmieta ako had, preskakuje z človeka na človeka, preniká a odhaľuje prázdno. To všetko riadi nevypočítateľný Pán. Teda v rámci tohto vnímania, boh je nadindividuálny psychický fenomén. A to hmýrenie? To je asi ten Boží prút a palica (porov. Ž 23,4). Alebo to môže byť niečo podobné: Pri zjavení Ducha Svätého sa ukázali apoštolom akoby ohnivé jazyky, rozdelili sa a na každom z nich spočinul jeden (porov. Sk 2,3). To môže byť to moje hmýrenie (pulzovanie, kmitanie). To hmýrenie, to je ten Tešiteľ, ktorého Ježiš po vystúpení na nebo svojim učeníkom zoslal (porov. Jn 14,16; Jn 14,26; Jn 15,26; Jn 16,7). V tom hmýrení spočíva ten prst Boží, ktorým Ježiš vyháňal zlých duchov (porov. Lk 11,20). Hmýriteľ (hmýrenie) je môj Učiteľ.   

To hmýrenie navodzuje pneumu – božie telo. Božie telo je môj vlastný termín. Ťažko vysvetliť, čo to je. Je to psychický útvar, úkaz, obvykle spojený s niečím hmotným – záchvevom lístkov na strome a pod. –, ale nemusí to byť len tak. Božie telo má veľa podôb – niekedy podobu hmýrivú, inokedy plastickú. Vždy je to forma ľudskej – mojej či skôr nadindividuálnej – psychiky vnímanej vo vonkajšom priestore. Človek je pneuma – boží Syn. No v konečnom dôsledku človek nie je nič. Ako učí Buddha: Nič mi nepatrí, nič nie som ja, nič nie je moje ja (v prenesenom význame [1], 136-137). Skrz prázdnotu a božie telo sa s realitou dajú stvárať „psie kusy“: rôznym spôsobom ju nevypočítateľne  prenikať. To všetko riadi Pán.

Ďalší Ježišov výrok: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“  (Mt 18,20). Je niečo spoločné medzi ľuďmi, ja to nazývam nadindividuálna psychika, v Biblii sa to označovalo ako „Pán zástupov“. Podľa mojej skúsenosti boh je niečím, čo spája vedomie jednotlivých ľudí a prejavuje sa ako nadindividuálny psychický fenomén. Takýto boh, činný medzi ľuďmi, stále pracuje. Sám mám s tým skúsenosť. Ja som tiež medzi ľuďmi ako Ježiš, k tomu sa ešte vrátim.

Pravdivo musím uviesť, že som sa pre túto mystiku dostal do psychických problémov. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa inkarnoval do filmu a vedomím som precítil krajinu a Ducha na televíznej obrazovke. Za všetky prípady uvediem jeden. Pozeral som istý dokument o  Tibete a bola tam veľmi chmúrna, ponurá atmosféra. A zrazu sa tam veľmi belostne vyjasnilo. Mal som pocit, že to robím ja – moje vedomie.

Tiež som nadobudol pocit, že svojím vedomím ruším moderátorov. Stáva sa mi, že prídem do kuchyne, kde hrá rádio a moderátor zrazu začne koktať alebo začne na mňa inak reagovať. To ma veľmi rušilo a ruší. Vďaka tejto paranoji som takmer prestal sledovať televíziu a počúvať rádio, čo je najbežnejší zdroj informácií. Rád by som vedel, či je to skutočne len moja paranoja alebo aj moderátor môže pociťovať takýto bezprostredný kontakt s divákom či poslucháčom; myslím, že sa tomu hovorí rozhlasový škriatok. Tieto a podobné prejavy schizofrénneho ochorenia lieky eliminujú len málo.

Schizofrenickým zážitkom par excellence sú hlasy. Ako sa to napríklad začalo prejavovať? Oddával som sa svojmu mystickému hmýreniu a usiloval som sa dosiahnuť dokonalosť a tu, keď som prišiel na nejakú myšlienku, akýsi mystický mechanizmus ju švihol niekde k susedom a odtiaľ sa ozval výkrik, ktorý sa ma tóninou bezprostredne dotýkal: niekto výsmešným spôsobom vyslovil tú myšlienku. Človek akoby mal psychické telo, ktoré sa pri meditácii prejavuje niekde v spoločnom vedomí, rozbíja sa o aury iných ľudí, a pritom prehovára pre neho často ponižujúce výroky, ktoré vyslovujú druhí ľudia. To univerzálne vedomie je plné nadávok a zlomyseľných výkrikov, takže človek, ktorý prepadne tejto paranoji, má to naozaj ťažké. Možno je to nezvládnutá meditácia, ale možno je to reálny  problém a každý človek, ktorý chce dosiahnuť osvietenie, sa s týmto javom stretne. V Biblii  sa píše: … lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby [títo ľudia] nedosiahli dokonalosť bez nás (Hebr 11,40). Tým lepším je možno práve toto napájanie, ktoré odhaľuje, že ľudské vedomie je niečo rozložité a univerzálne (spoločné pre všetkých ľudí), a ktoré vedie k zdokonaľovaniu aj iných ľudí. Funguje to tak, že človek príde na nejakú myšlienku, zabudne na ňu alebo si ani neuvedomí, že na ňu prišiel, a tu ju vysloví niekto iný tóninou, ktorá mu pripomenie, že je jeho. Ako hovorí Ježiš: „Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Mt 10,26). O tomto jave viac jednoznačne píše kniha Kazateľ: Ani vo svojej spálni nezvolávaj zlo na kráľa, a vo vnútorných miestnostiach, kde si líhaš, nezvolávaj zlo na niekoho bohatého, lebo lietajúci nebeský tvor donesie ten zvuk, a niečo okrídlené povie tú vec (Kaz 10,20; PnsSp). Myslím, že k hlasom sa nepriamo vzťahuje aj tento text: Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22,13; podobne Mt 25,30). Presne takto sa cítim. Podobný je aj text:  A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu (Mt 18,34).

Najbizarnejšie sú priame „napájačky“ na ľudí. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa psychicky napojil na skupinku ľudí (ale aj na jednotlivca) a oni vyslovovali moje myšlienky. Ja som tiež medzi ľuďmi tak, ako Ježiš – porov. Mt 18,20 (citujem vyššie).

Toto napájanie sa a hlasy je niečo veľmi realistické, aj keď dodnes neviem posúdiť, či aj reálne. Stalo sa mi, že jeden pán, ktorý v krčme zbieral poháre, vyslovil moju halucináciu, ktorej obsah bol tak špecifický a vulgárny, že to nemohla byť náhoda, a  pretože bol adresovaný mne, spýtal som sa ho, či ho naozaj vyslovil. Odpovedal, že áno, ale nemyslel to vážne. Jedna pani v čakárni u lekára vyslovila moju halucináciu, a keď som sa jej na to spýtal, poprela to, ale nato, keď sa jej druhá pani pýtala, čo bolo obsahom tej halucinácie, predo mnou vyslovila ten obsah druhýkrát. Častejšie sa mi však stáva, že keď sa ľudí pýtam, či im robím nejaké napájanie, vôbec nevedia, o čom hovorím.

Prišiel som na množstvo mystických myšlienok (MM) ilustrujúcich  moje vnímanie sveta. Myšlienky som čísloval. Uvediem tri z nich.

10) Svet je „buddhova hlava“, jedna veľká spoločná myseľ. Spoločná psychika (napájanie sa na ľudí a hlasy) – riadny brutál. Všetko je to v jednej mysli! Žijeme v bohu – aj tak sa to dá povedať. Nazvime ho „boh filozofov“ či skôr „boh šialencov“. Cestou k tomuto pochopeniu je prajnosť.

99) Hoci som buddhista, nezapriem kresťanské korene. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať! Odpúšťaj! Podľa mojej skúsenosti, boh naozaj je, aj keď ho človek môže popierať. Žijeme v bohu (MM 10). Niečo také, ako dobrý boh na nebi, naozaj  funguje. Usilujem o syntézu kresťanstva a buddhizmu. Myslím, že je to dobrá cesta.  Buddha či Ježiš –  obidvaja  bojovali proti kniežaťu tohto sveta, obidvaja ho porazili. Tešiteľ vedie k bohu na nebi a vyslobodzuje. Nevylučuje sa to s prázdnotou (MM 76). Altruizmus a prázdnota – to je cesta k Ježišovmu Otcovi a Buddhovmu osvieteniu. Jednoduchá schéma: Je len 1) Duch Svätý – kundaliní a dobrý úmysel, 2) psychika a prázdnota. Ďalej to všetko riadi nevypočítateľný Pán. Nepoprieš tento boží svet! Rozhľadený človek vie, že rané kresťanstvo –  gnóza –  je mladšia sestra buddhizmu (pozri časť 4.5).

76) Moja prázdnota je dynamická psychická záležitosť – nebeská mechanika. V prvom rade je to akési dynamické oko vytvorené pri meditácii, v poraste viniča na verande, skrz ktoré sa napájam na ľudí. Dalo by sa to nazvať boží dom – boží mechanizmus. Toto je živá, dynamická prázdnota, ktorá vyplýva z toho môjho hmýrenia. Aj táto prázdnota je ilúzia – neguje samu seba. Boží dom prečisťuje myseľ. Je to základ mojej práce s mysľou. Je to jednoduché: stačí s dobrým úmyslom fixovať pozornosť na túto prázdnotu  a ostatné ide v podstate samo, človečina dáva druhým ľuďom šťavu, posilňuje zvuky, v ktorých sa ozýva život. Táto prázdnota je základom môjho ja – človek je prázdny. Človek je univerzum – spoločné ja, prázdnota sa dá rozšíriť aj pre druhých. Prázdnota je spoločná. Vystihuje to MM 10) Všetko je to v jednej mysli. Je len psychika a prázdno – to je moja filozofia, v tom spočíva môj výcvik mysle. V druhom rade mám podobný zážitok prázdnoty. Prázdnota nevypočítateľne preniká a spája realitu. Riadi to Pán.

Literatúra

[1] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha: vybrané súty pálijského kánonu Tripitaka. Překlad Jan Kozák. 2. vyd. Praha: Bibliotheca gnostica, 2006. 234 s. ISBN 80-904050-0-2.

[2] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filozofie. Čtvrté vydání. Praha: Zvon, české katolické nakladatelství, 1995. 559 s. ISBN 80-7113-115-6.