dancanin

Karl Popper rezolútne tvrdí, že vedecké teórie sa v princípe nedajú potvrdiť (verifikovať), ale dajú sa len vyvrátiť (falzifikovať). Ja zavádzam pojem dostatočnej a úplnej istoty. Vedeckú teóriu je možné dokázať s dostatočnou istotou, ktorá vyplýva z toho, že sa jej predpovede potvrdzujú, ale nie možné ju dokázať s úplnou istotou, to znamená: nie je možné vylúčiť, že sa nájdu fakty, ktoré ju vyvracajú. Pre praktické účely je potrebná dostatočná istota.

1 Poznámky k problému poznania

Z môjho pohľadu je kuriózna Platónova teória poznania:

Keď vidím kravu, zmyslami vnímam jej farbu, tvar, počujem bučanie. Toto zmyslové sa stále mení: farba nadobúda iný odtieň, telo pri pohybe iný tvar, bučanie ustáva. Napriek tomu niečo  v tomto nazeraní ostáva stále – ono „krava“, ktorú vidím. Na základe tohto Platón rozlišuje medzi zdaním (doxa) a pravým bytím (on). Zdaním sú naše premenlivé vnemy kravy – jej javy. Pravým bytím je to, čo robí kravu kravou – jej esencia, idea. Poznanie sa realizuje tak, že duchom nahliadame pravé bytie, ktorým sú idey veci. U Platóna je to ešte trochu zložitejšie: Pred tým ako duša človeka prišla na tento svet, priamo nazerala idey a v tomto svete sa na ne iba rozpomína, čím sa realizuje poznanie. Stvoriteľ (démiúrgos) vytvoril materiálny svet podľa ideí. Pravé poznanie spočíva v tom, že duša človeka a materiálne veci sa stretávajú v priesečníku, ktorým sú idey vecí: na jednej strane veci participujú na ideách, na druhej strane sa človek rozpomína na idey ([1], 41-45). Pojem veci tvorí idea, ktorá existuje nemenne a večne. Reálna vec existuje iba cez účasť (participáciu) na idey. 

V porovnaní s Platónovou  participačnou  teóriou poznania môžem postaviť svoju pozitivistickú teóriu:

Už z biologických dôvodov je pre nás dôležité, aby sme v nazeraní našli súvislosti, ktoré sú pre nás dôležité a správne spoznali veci. Veci spoznávame podľa určitých znakov. Napríklad to, čo sa pasie na lúke, má vemeno a bučí, je krava. Je to naozaj krava? Je, lebo ju môžeme podojiť, zabiť a zjesť. Správnosť nášho poznania sa potvrdzuje v tom, že sa naplnia naše očakávania. Podľa určitých znakov teda nenahliadame ideu veci, ale vec jednoducho   spoznáme. Reálne existujú iba veci, z ktorých niektoré majú spoločné znaky, napríklad huby v lese. Je pre nás životne dôležité, aby sme určité veci odlíšili od iných vecí, napríklad rozlíšili jedlú hubu od jedovatej. Úloha rozumu spočíva v tom, že hľadáme znaky charakteristické pre určitú skupinu vecí (alebo javov), na základe ktorých tieto veci spoľahlivo spoznáme a odlíšime od iných vecí. Na základe tohto rozlíšenia označujeme menom skupinu vecí (alebo rovnaké javy) a tvoríme tak pojem. Pojem, ako taký, sa nedá predstaviť. Keď si chcem priblížiť pojem, musím si predstaviť iba nejakú reálnu vec alebo viac vecí, na ktorých môžem objasniť znaky charakteristické pre tento pojem a odlíšiť ho od niečoho iného. Veci teda spoznávame a rozlišujeme podľa charakteristických znakov. Napríklad pohár spoznáme ako nádobu, z ktorej sa dá piť. Keď sa pohár rozbije, zmenia sa charakteristické znaky pre túto vec a z pohára sa stanú črepy. Aristoteles by povedal, že rozbitím zanikla substancia (podstata) pohára. V skutočnosti sa len zmenili znaky charakteristické pre túto vec, na základe čoho tú istú vec spoznáme ako niečo iné. Pojmy sú iba mená pre všeobecné predstavy veci (alebo javov), ktorým  zodpovedajú určité charakteristické znaky. Tieto predstavy existujú len v našich hlavách a komunikujú sa v pojmoch hovoreným slovom alebo písmom, teda v jazyku. Pojmy teda neexistujú ideálne a večne (ako je to u  Platóna s ideami), ale sú to len mená pre naše všeobecné predstavy, ktoré majú zmysel iba dovtedy, pokiaľ existujú reálne veci, ktoré ich spredmetňujú. Rozum tým, že hľadá znaky charakteristické pre určitú skupinu vecí, na základe ktorých ich spoznáme a rozlíšime, štruktúruje svet. Táto štruktúra, vyjadrená v pojmoch, však tiež nie je niečo stále, ideálne a večné, ale sa stále prehodnocuje a vyvíja. Určité pojmy tak strácajú alebo nadobúdajú význam. Podľa Wittgensteina II (Filozofické skúmania) jediný spôsob, ako zistiť, čo sa daným pojmom myslí, je sledovať ako sa používa v jazyku.

Zaujímavá je Kantova teória poznania (aj keď nie som odborník na Kanta a to, čo píšem je fatálne zjednodušené a zaujaté):

Poznámka na úvod: Najskôr by sme si mali zadefinovať pojmy skúsenosť a poznanie.

Vo Wikipédii som našiel takúto definíciu skúsenosti: Skúsenosť – empíria – je výsledok riadeného a opakovateľného pozorovania, najmä v empirických vedách. Zadefinujme si teda skúsenosť ako výsledok pozorovania.

Poznanie by som ja osobne definoval ako výsledok rozumového uchopenia alebo rozumovej analýzy skúsenosti. Je trochu rozdiel medzi rozumovým uchopením a rozumovou analýzou skúsenosti. Poznatok: „Človek má 32 zubov.“ je rozumovým uchopením skúsenosti, kým poznatok: „Súčet (vnútorných) uhlov v trojuholníku = 180°.“ je rozumovou analýzou skúsenosti.

Syntetické súdy a priori. Klasická logika delila súdy (vety) na apriórne súdy analytické, ktoré platili nutne, ale nerozmnožovali naše poznanie, vyjadrovali iba to, čo bolo obsiahnuté v definícii (napríklad guľa je guľatá), a aposteriórne súdy syntetické – objavené skúsenosťou, ktoré rozmnožovali naše poznanie, ale neplatili nutne (napríklad guľa je zlatá)¹ ([2], 160). Kant rozhodol, že všeobecná platnosť ľudského poznania závisí výlučne na tom, či existujú či neexistujú také súdy, ktoré by boli nutné, tak ako sú súdy apriórne, a ktoré by napriek tomu rozmnožovali naše poznanie tak ako súdy syntetické ([2], 161). Kant ich nazýva syntetické súdy a priori (poznámka: a priori = vopred, pred skúsenosťou; opak: a posteriori = následne, zo skúsenosti). Kantova teória stojí na tom, že takéto súdy existujú. Je to napríklad poučka: „Súčet uhlov v trojuholníku = 180°.“ Táto poučka nevyplýva z definície trojuholníka, nie je to teda analytický súd. Objavili sme ju analýzou skúsenosti (názorom) a napriek tomu, alebo práve preto, platí nutne a všeobecne.²

Je otázkou jazyka, ako sa na vec pozeráme. Kant tvrdí: Ak nejaká veta vystupuje s nepodmienenou  nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny pôvod ([3], 284). To znamená, že nepochádza zo skúsenosti, ale pochádza z rozumu, ktorý u Kanta predchádza a umožňuje našu skúsenosť. Ja zastávam trochu iné stanovisko, že rozumom sa môžeme presvedčiť o nutnej platnosti a všeobecnosti týchto zákonov (viet) objavených analýzou skúsenosti – domyslíme si –, že tieto zákony platia nutne a všeobecne.

O nutnej platnosti a všeobecnosti zákonov matematiky a geometrie sa môžeme presvedčiť názorom; ak sa o niečom názorne presvedčíme, pochopíme to rozumom. Napríklad poučka: „Súčet uhlov v trojuholníku sa vždy rovná 180°.“  platí  nutne preto, že o čo sa tupý uhol rozšíri, o to sa dva ostré uhly zmenšia, takže výsledok je vždy rovný tomu, keď tupý uhol otvoríme na priamku, čiže 180°. V rámci presne definovaných pravidiel matematiky a geometrie, tieto vety vyjadrujú určitú zákonitú súvzťažnosť javov vonkajšieho sveta, ktorú sme objavili názorom. Poznámka: Avšak aj definície matematiky a geometrie neplatia a priori, ale vyplývajú zo skúsenosti, a sú dané pozorovanými faktami, napríklad prechod od euklidovskej k neeuklidovskej geometrii.

Potom tu máme prírodné zákony, ku ktorým sme prišli zovšeobecnením konečného počtu pozorovaní – indukciou. Takýmto zákonom je napríklad veta: „Každá zmena má príčinu.“ alebo veta: „Všetko, čo je ľahšie ako voda, pláva.“ Hoci sme urobili iba konečný počet pokusov (napríklad pingpongovú loptičku sme hodili iba sto krát do vody a plávala), domysleli sme si, že tieto zákony platia nutne a všeobecne.  Avšak nie každá všeobecná veta získaná indukciou musí platiť nutne. Napríklad veta: „Všetky labute sú biele.“ bola vyvrátená pozorovaním – v Austrálii boli objavené čierne labute. Napriek tomu sme presvedčení, že prírodné zákony formulované napríklad vo vete: „Každá zmena má príčinu.“  alebo vete: „Všetko, čo je ľahšie ako voda pláva.“ platia nutne, pretože ich považujeme za  dostatočne zdôvodnené a overené. Napríklad zdôvodnením vety: „Všetko, čo je ľahšie ako voda, pláva.“ je analýza skúsenosti, že teleso je nadľahčované váhou kvapaliny, ktorú vytlačí. Ak je ľahšie ako voda, vytlačená voda ho udrží na hladine. Zdôvodnením vety: „Každá zmena má príčinu.“ je pozorovanie, že veci ostávajú nemenné, pokiaľ tento stav nezmení nejaká príčina, teda, že zmenu vyvoláva vždy príčina. V porovnaní s tým veta: „Všetky labute musia byť biele.“ nemá dostatočné zdôvodnenie.

Dostatočným overením pre vety získané indukciou nemusí byť nekonečný počet možných pozorovaní, ale určitý prírodný zákon formulovaný vo všeobecnej vete môže byť odhalený, konečným počtom pozorovaní. Napríklad dostatočným potvrdením pre názor, že všetko, čo je ľahšie ako voda, pláva, môže byť skúsenosť, že naozaj všetko ľahšie ako voda, ktoré sme hodili do vody, pláva. Pre potreby nášho poznania nie je potrebná úplná istota, ktorá pri všeobecných vetách nie je možná a štatisticky vzaté ľubovoľný konečný počet pozorovaní, ktorým vetu získanú indukciou overíme, je vzhľadom k nekonečnému počtu možných pozorovaní vždy takmer nulový. Potrebná je dostatočná istota, ku ktorej prídeme zdôvodnením poznatku rozumovou úvahou a štatistikou, že z ľubovoľného počtu uskutočnených pozorovaní všetky potvrdzovali platnosť zákona formulovaného vo všeobecnej vete.

Pojem dostatočnej a úplnej istoty má význam predovšetkým pre vedecké teórie:

Vedecká teória sa dá dokázať s dostatočnou istotou, ktorá vyplýva z toho, že sa jej predpovede potvrdzujú, ale nie možné ju dokázať s úplnou istotou, to znamená: nie je možné vylúčiť, že sa (neskôr) nájdu fakty, ktoré ju vyvracajú. Takto napr. vetu (teóriu): „Všetka meď vedie elektrinu,“ môžeme tvrdiť s dostatočnou istotou. Je v tom určitý posun oproti K. Popperovi, ktorý rezolútne tvrdí, že vedecké teórie sa v princípe nedajú potvrdiť (verifikovať), ale dajú sa len vyvrátiť (falzifikovať). 

Rozum – zdroj prírodných zákonov. Rozumovým uchopením alebo  analýzou skúsenosti, s prispením tvorivosti, odhaľujeme prírodné zákony, čo je poznanie. Avšak podľa môjho názoru rozum je iba nástroj na odhaľovanie prírodných zákonov, ale tieto zákony nemôže svojimi pravidlami nijako utvárať tým, že vtláča skúsenosti svoje apriórne formy, u Kanta sú to priestor, čas a kategórie.³ Zhoda našich kategórií a princípov nášho myslenia so svetom, ktorú sa svojou teóriou apriórnych foriem snažil vysvetliť Kant, spočíva iba v tom, že správne postihujeme realitu. Ako sa k tomu dá dopracovať? Pôvodná je zrejme metóda: „pokus – omyl“. V priebehu generácií sa tak postupne prepracujeme k  správnemu postihnutiu sveta, jeho zobrazeniu v  našich myšlienkach a vyjadreniu v jazyku. Naše myslenie má tak v princípe logiku správnej  teórie. Táto logika však nie je vždy celkom správna a pokrok poznania, aspoň vedeckého, spočíva v jej zosúladení s pozorovanými faktami.

Podľa Kanta sa predmet poznania – realita – riadi možnosťami nášho poznania, ktoré sú u neho dané apriórnymi formami: nazeraním sveta v priestore a čase a jeho myslením v kategóriách. Možno pripustiť, že podmienkou nášho poznania sú naše pozorovacie a rozumové schopnosti. Naše pozorovacie schopnosti sa v dôsledku ľudskej vynaliezavosti stále zlepšujú, napríklad objavením ďalekohľadu alebo mikroskopu.  Avšak fakt, že predmety nazeráme rozložené v priestore, trvajúce v čase a myslíme ich v kategóriách nie je podľa môjho názoru možné stotožňovať s podmienkami nášho poznania, a tieto, u Kanta, apriórne formy, nie sú podmienkou, ale výsledkom nášho poznania. Podmienkou nášho poznania je len:

1. pôsobenie vonkajšieho sveta na nás (na subjekt),  
2. charakteristika toho pôsobenia, ktorá predstavuje zmyslové vnemy / zmyslové dáta⁴ (zmyslové dáta = ako na nás niečo pôsobí),     
3. rozumové schopnosti, ktorými zmyslové dáta spracovávame.

Keby poznanie malo nejaké iné apriórne podmienky a apriórne by bolo nazeranie euklidovského priestoru, ako je to u Kanta, bolo by statické a nemohlo by sa vyvíjať, napríklad objavením neeuklidovských geometrií.

Inak povedané, podľa Kanta existujú apriórne formy, ktoré utvárajú našu skúsenosť tak, že organizujú zmyslové vnemy (zmyslové dáta) v predmet nášho poznania. Tieto formy sú priestor, čas a kategórie. Avšak, keď vnímam rozlohu jablka, ktoré držím v ruke, táto rozloha podľa môjho názoru nie je niečo apriórne, čo má základ v mojom myslení či subjekte, a čo organizuje moje zmyslové vnemy jablka v nazerané jablko (ako je to u Kanta), ale je to niečo aposteriórne, čo vyplýva z môjho nazerania jablka. Preto si myslím, že žiadne apriórne formy neexistujú: priestor, čas a kategórie neumožňujú naše nazeranie ako jeho podmienka, ale vyplývajú z nášho nazerania sveta a skúsenosti.

Arno Anzenbacher sa podľa mňa dopúšťa omylu, keď píše, že poznanie je neempirická podmienka empirického, teda skúsenosti ([1], 122).  Zamieňa si poznanie so subjektom:

1. Podmienkou empirického je vnímanie! K vnímaniu dochádza tak, že organizmus premieňa fyzikálne procesy, ktoré naň pôsobia, na vnemy: pocit tepla, chladu, obraz, zvuk. Naše zmyslové orgány sa utvárali v procese evolúcie tak, že organizmus sa naučil premieňať fyzikálne procesy, ktoré naň pôsobili na vnemy, pričom vznik a vývoj zmyslových orgánov bol z hľadiska prírody objavom. K vnímaniu teda nedochádza tak, že predmet vnímania sa nejakým spôsobom odtláča do nášho vedomia, ako by to malo byť podľa teórie odrazu ([1], 122-123), ale napríklad v prípade zraku tak, že oko registruje svetlo odrazené od predmetu a na základe charakteristiky tohto podnetu, ho mozog dekóduje ako obraz. Možno povedať, že svetlo odrazené od predmetu určitým spôsobom dráždi mozog a toto dráždenie vnímame ako obraz.
2. Vnímanie doplnené rozumovými schopnosťami je podmienkou poznania. Úloha rozumu spočíva v tom, že organizmus sa dokáže zorientovať v zmyslových dátach, ktoré sú mu dané prostredníctvom vnímania, nájsť v nich súvislosti, ktoré sú preň dôležité a adekvátne reagovať. Rozumové schopnosti, ktorými dnes disponujú ľudia, pôvodne vyplývajú z pudu sebazáchovy a základných pudov a čiastočne nimi disponujú už zvieratá, ktoré dokážu riešiť jednoduché úlohy, ako sa zachrániť, dostať sa k potrave a podobne. Až dlhým vývojom sa človek naučil používať abstraktné myslenie a riešiť ním úlohy, ktoré primárne nie sú determinované jeho biologickými potrebami. Rozdielnosť ľudského poznania od poznania nižších živočíchov spočíva v tom, že človek dokáže vonkajší svet cieľavedome skúmať, odhaľovať jeho zákonitosti, a tak ho adekvátnejšie poznať a ovládnuť ho alebo lepšie sa mu prispôsobiť. Pravdivosť nášho poznania spočíva v jeho adekvátnosti, to znamená, že svet sa skutočne správa podľa nášho poznania.
3. Vnímanie a poznanie je (neempiricky) podmienené subjektom, ktorý to všetko vníma a myslí.

Ako je to v Kantovom chápaní  bližšie s priestorom a časom? Predstava priestoru a času je každému z nás daná ako základňa našej schopnosti niečo nazerať. Podľa Kanta čas a priestor neexistuje v skutočnosti: sú to len základné čisté formy nášho názoru, ktoré nám umožňujú zmyslovo poznávať. Sú to len naše subjektívne výtvory; pretože však sú všetkým ľuďom spoločné, majú pre nás empirickú realitu, teda pre nás existujú, nie mimo nás. Okolnosť, že akákoľvek hmotná vec, ležiaca  mimo priestor a čas,  je úplne nemysliteľná a nepredstaviteľná,  je Kantovi dôkazom subjektivity, apriórnosti týchto dvoch veličín ([2], 163).

Podľa Kanta svet vnímame rovnako preto, že máme spoločnú optiku, ktorou je nazeranie sveta v priestore a čase a jeho myslenie v kategóriách. Ale prečo máme túto spoločnú optiku? Ak priestor a čas sú len naším subjektívnym výtvorom, ako je možné prejsť od subjektívneho k objektívnemu, teda ako je možné, že priestor a čas rovnako nazerajú všetci ľudia, odkiaľ sa v nás berie objektívna predstava priestoru a času spoločná pre všetkých?  Ak priestor a čas sú len subjektívnou formou nášho názoru, potom aj jav (predmet nášho vnímania), ktorý je nám daný v tejto forme, je len niečo subjektívne a predsa ho (relatívne) rovnako vnímajú dvaja ľudia. Ako je to možné? Iba tak, že obidvoch determinujú tie isté prírodné zákony, z ktorých potom vyplýva aj objektívna predstava priestoru a času.

V nazeraní / vnímaní, ktoré tvorí základ našej skúsenosti, môžeme objaviť dva faktory, ktoré nie sú pocitové:

Prvým je naša prítomnosť. Tá v procesuálnosti, vonkajšom dianí reality,  tvorí základ našej predstavy času. V prítomnosti kontinuálne (spojito) vnímame zmenu, napríklad jazdu vlakom. Táto kontinuálnosť znamená, že procesy, ktoré sa dejú v prítomnosti, sa stávajú minulými a môžeme očakávať veci budúce. Zmena, aj pomalá  (trvanie), vnímaná na pozadí prítomnosti vytvára našu predstavu plynutia času, ktorý prekračuje prítomnosť a siaha do minulosti a budúcnosti.

Čo je čas vtipne vystihol A. Einstein: Čas je to, čo ukazujú hodinky.

Vnútornú predstavu času vytvára vnímanie nášho bytia (pocitov) na pozadí prítomnosti.

Druhým faktorom je rozloha predmetu, napríklad jablka. Tento faktor vytvára našu predstavu priestoru. Euklidovský priestor je niečo vyabstrahované z hmoty: sú to tri navzájom kolmé priamky predlžujúce rozmer telesa do nekonečna. V konečnom dôsledku, takáto predstava nie je reálna a platia neeuklidovské geometrie objavené skúsenosťou. 

Možno súhlasiť s tým, že naše poznanie je zo strany subjektu dané našimi pozorovacími a rozumovými schopnosťami. S nimi pristupujeme k svetu (k objektu) a objavujeme prírodné zákony, čím sa utvára naša predstava sveta, vrátane predstavy priestoru a času. Predstava priestoru a času nám teda nie je daná apriórne. Aspoň v súčasnej ére relativistickej fyziky je Kantova teória apriórnosti osvietenskej predstavy priestoru a času neudržateľná!

Podľa Kanta všetku našu skúsenosť predchádza poznanie, že hmotu nazeráme rozloženú v trojrozmernom priestore a trvajúcu v čase. Podľa mňa je to objavený prírodný zákon.

Kategórie. Kantove kategórie (dvanásť kategórií odvodených z dvanástich foriem súdov) podľa môjho názoru neutvárajú našu skúsenosť, ktorá jedine v nich je mysliteľná, ale vyjadrujú možné stavy vecí vonkajšieho sveta, ktoré sme objavili skúsenosťou.

Vec osebe. Kant, okrem iného, prišiel k záveru, že svet nepoznávame taký, aký skutočne je, ale len taký, ako sa nám javí a za javom nachádzal akúsi nepoznateľnú vec osebe, ktorá pôsobí na naše zmysly. To je podľa môjho názoru zbytočné a za javom netreba hľadať vec osebe. Svet poznávame taký, aký skutočne je, teda taký, ako sa nám javí. Bytie určitého predmetu je dané jeho aktuálnym alebo potenciálnym pôsobením na naše zmysly, teda bytie niečoho je jav. Nemá zmysel hovoriť o veci osebe, že je, pretože kategória bytia je daná skúsenosťou a vzťahuje sa len na javy. Toto je, pretože sa to javí. Bytie tohto je jav! Pravdaže hlbší význam nadobúda  pojem bytia v prípade človeka, živočícha, rastliny a možno dokonca aj hmoty, pokiaľ u nich predpokladáme vedomie. Myslím totiž, že moje bytie, ani bytie zvieraťa či rastliny (zvnútra) nie je iba jav. 

Zhrnutie: Tu bude asi jadro problému. Vety, ktoré objavíme rozumovou analýzou skúsenosti – názorom -, platia nutne a všeobecne. Napríklad poučka: „Súčet uhlov v trojuholníku = 180°,“ platí nutne a všeobecne, pretože sme sa o tom presvedčili názorom. Takisto poučka:  „Všetko, čo je ľahšie ako voda, pláva,“ platí nutne a všeobecne, lebo sme sa o tom presvedčili názorom. Názor sa však môže zmeniť do inej paradigmy a je podmienený skúsenosťou – napríklad prechod od euklidovskej k neeuklidovskej geometrii. Všeobecnosť a nutnosť nášho poznania, ktorú sa snažil zdôvodniť Kant svojou ťažkou teóriou (tým, že sa snažil dokázať syntetické súdy a priori) spočíva výhradne v našom názore – v tom, že sa o niečom názorne presvedčíme a domyslíme si. Takto napr. veta: „Každá zmena má príčinu,“ platí nutne a všeobecne, pretože sme na to prišli názorom a odôvodnene, s dostatočnou istotou, sme si to domysleli. K. Popper však správne vystihuje, že tieto názory musíme stále preverovať. Ďalšie úvahy o syntetických súdoch a priori, na ktorých by mala stáť všeobecnosť a nutnosť nášho poznania sú v podstate bezpredmetné.

2 Pozitivistická koncepcia teórie poznania  

1. Vnímanie poskytuje fakty – skutočnosti. Fakty môžeme rozlišovať na subjektívne a objektívne – t.j. vnútorné a vonkajšie skutočnosti. Subjektívne fakty sú pocity (teplo, bolesť a iné vnemy) a stavy nášho vedomia (nálady, emócie, túžby). Objektívne fakty vyplývajú z pôsobenia vonkajšieho sveta na nás – na subjekt – a sú charakteristikou tohto pôsobenia predstavujúcou zmyslové dáta, teda charakteristikou podnetu – napríklad oheň páli. Bežnejšie sa pod pojmom „fakty“ rozumejú objektívne fakty. Objektívnosť nášho poznania spočíva v rovnakom pôsobení sveta na nás, na všetkých. V najširšom zmysle faktom je akákoľvek skutočnosť daná nám prostredníctvom nášho vedomia. Neempirickou podmienkou vedomia a faktov je subjekt.

2. Fakty sa snažíme vysvetliť, čo je tvorivým výkonom rozumu. Prichádzame tak k určitej predstave – teórii – , ako to vo svete je, ako to funguje alebo prečo je to tak. Napríklad Aristoteles sa snažil vysvetliť skutočnosť, že telesá padajú k zemi sústavou prvkov: zem, voda, vzduch, oheň a aithér (éter). Každý prvok si hľadá svoje prirodzené miesto. Najťažšia je zem, ľahšia je voda, potom vzduch, oheň a aithér. Ak v telese prevláda prvok zeme, padá dole, ak ohňa, stúpa hore. Nebeské telesá (slnko, mesiac, planéty a hviezdy) tvorí aithér, preto sa pohybujú najvyššie. Aristoteles si myslel, že keď človek niečo pozná rozumom, je to pravda, ktorú netreba dokazovať. V rámci jeho fyziky ťažšie telesá padajú k zemi rýchlejšie, pretože sú priťahované väčšou silou. Avšak Galileo Galilei urobil experiment: spúšťal po naklonenej rovine rôzne ťažké gule a zistil, že majú rovnaké zrýchlenie, teda že ich priťahuje rovnaká sila. A tak Aristotelovu fyziku pozorovaním vyvrátil. Od čias Galileiho si ľudia uvedomili, že každú predstavu treba preverovať experimentom. Preto v súčasnosti sa každú teóriu snažíme potvrdiť alebo vyvrátiť pozorovaním predvídaných faktov. Ak z teórie nevyplývajú žiadne predpovede, ktoré sa dajú overiť pozorovaním, nie je to vedecká teória! Potvrdenú teóriu považujeme za správnu, pokiaľ ju nevyvrátia iné pozorované fakty. Správnejšia teória je tá, ktorá vysvetľuje viac faktov, dáva presnejšie predpovede, a nie je vyvrátená inými faktami. Napríklad správnejšia je Newtonova teória, ako (vyvrátená) Aristotelova fyzika, pretože na základe jedného princípu – príťažlivej gravitačnej sily – vysvetľuje, prečo jablko padá na zem, ale zároveň umožňuje aj (pomerne) presne vypočítať pohyb planét na  obežnej dráhe. Ďalším kritériom správnosti je jej jednoduchosť. Napríklad správnejšia je všeobecná teória relativity ako Newtonova teória, pretože dáva presnejšie predpovede a predvída javy, ktoré z Newtonovej teórie nevyplývajú, dokonca ju vyvracajú⁵, pre bežné výpočty je však výhodnejšia Newtonova teória. Vedecká teória vzniká tak, že na základe určitých vybraných faktov a predpokladov – teorém  (napríklad jablko padá k zemi, rýchlosť planét na obežnej dráhe sa s približovaním k Slnku zväčšuje)  –  prichádzame k určitému vysvetleniu javov a vyvodzujeme závery, ktoré sa dajú overiť ďalším pozorovaním. Ak sa predpovede potvrdzujú, máme dostatočnú istotu, že teória je pravdivá. Nemáme však istotu, že je úplne pravdivá alebo nemáme úplnú istotu o jej pravdivosti, totiž nemáme istotu, že sa (neskôr) nenájdu fakty, ktoré ju vyvracajú. Určitú predstavu sveta (teóriu) nie je možné vyvrátiť inou predstavou, ale iba pozorovaním, preto ak sú v konflikte dve predstavy, správna je tá, ktorá je v súlade s faktami, napríklad teóriu stvorenia vyvrátila evolučná teória. Ak konflikt nie je možné rozriešiť pozorovaním, ide o neriešiteľné spory –  antinómie – , napríklad, či je priestor deliteľný do nekonečna alebo nie.

3. Otázka poznania je vlastne otázkou objavu. To, čo nazývame poznanie, a čo čítame v učebniciach, je genéza objavov. Objavom napríklad je, že kresadlom sa dá vyrobiť oheň. Tento poznatok si môže overiť každý človek, v tom spočíva zdôvodnenie jeho pravdivosti. K. Popper píše, že vedecké teórie sú principiálne nedokázateľné [je možné ich lenfalzifikovať (vyvrátiť)].  Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie  ([1], 62). Celkom s ním nesúhlasím. Objav je zistenie, prípadne vysvetlenie nových faktov, učíme sa objavom, teda neučíme sa len falzifikáciou existujúcej teórie, čo je tiež objav, ale aj novými poznatkami a porozumením veciam. Falzifikáciou existujúcej teórie ešte nová teória nevzniká, aj keď k tomu niekedy vedie. Pokrok vedy, podľa môjho názoru, spočíva v tom, že sa k existujúcej teórií snažíme objaviť alternatívnu teóriu. Napríklad  všeobecná teória relativity je alternatívna teória k Newtonovej teórii. Avšak všeobecná teória relativity nie je vylepšením Newtonovej teórie, ani nevznikla na základe toho, že sa Newtonova teória ukázala ako nesprávna  (Newtonova teória bola falzifikovaná až dodatočne na základe predpovedí všeobecnej teórie relativity), ale vznikla na základe vlastných predpokladov. Aj úspešná teória, ako je všeobecná teória relativity, je v konečnom dôsledku len alternatívna teória a nevylučuje iné alternatívy. Určitá alternatíva sa ukáže ako výhodnejšia, napríklad Newtonova teória je pre jednoduchšie výpočty výhodnejšia. (Je to tak, ako v prípade zápaliek a kresadla – zápalky predstavujú výhodnejšiu alternatívu kresadla.)  A niekedy stojí ľudstvo pred úlohou vysvetliť určité fakty a vytvoriť úplne novú teóriu, ako tomu bolo v prípade Newtonovej teórie alebo špeciálnej teórie relativity. Preto vedecký pokrok nevzniká len falzifikáciou existujúcich teórií, ale predovšetkým objavením nových teórií!

4. Vyššie som uviedol, že definície matematiky a geometrie neplatia a priori, ale vyplývajú zo skúsenosti, a sú dané pozorovanými faktami, napríklad prechod od euklidovskej k neeuklidovskej geometrii. Aj logické zákony, ako napríklad zákon: „Nemôže niečo v tom istom ohľade zároveň byť aj nebyť,“ sú podmienené empiricky a vyjadrujú skúsenosťou objavené zákony reality.

5. Skúsenosť  je predmetom komunikácie, napríklad, keď ma popáli oheň, chcem to komunikovať inému človeku. To sa dialo už v období, keď jazyk ešte nebol artikulovaný. Praveký človek sa verbálne aj neverbálne snažil poukázať na nejakú skutočnosť, odovzdať druhému človeku svoju skúsenosť, pretože bola dôležitá pre život. K porozumeniu došlo, keď druhý človek pochopil význam danej situácie pre život. Neartikulovaný jazyk má charakter poukázania na niečo a expresívneho výkriku znamenajúceho napríklad nebezpečenstvo. Má tvar, napríklad poukázania na oheň a výkriku znamenajúceho, že je zlý, poukázania na vlka a výkriku znamenajúceho, že je zlý. Tým, že jazyk dospel k jednoznačnejšiemu rozlíšeniu nebezpečenstva – k inému upozorneniu na oheň a inému na vlka – sa artikuloval. Komunikácia teda prebieha verbálne aj neverbálne, pričom sa človek snaží odovzdať druhému svoju skúsenosť (či poznatok). Jazyk musí nájsť správny výraz tak, aby človek dokázal skúsenosť komunikovať verbálne. Tým sa jazyk zdokonaľuje. V princípe je snáď  možné komunikovať každú skúsenosť, aspoň je možné sa o to pokúsiť, aj keď nie je zaručené jej pochopenie. Napríklad Wittgenstein I sa snaží komunikovať svoj mystický zážitok existencie sveta či mimojazykovú skutočnosť svojím Logicko-filozofickým traktátom. Jazyk doteraz má charakter poukázania na niečo, napríklad „aha,  kameň“ a výpovede: „je studený“. Alebo jazyk vypovedá napríklad „aha, toto“ a výpoveď: „je malé“. Čo je malé, je otázkou podrobnejšieho rozlíšenia a dohody, a môže sa medzi kultúrami líšiť. Pri komunikácii, kde nie je možné priame poukázanie, zastupuje predmet predstava. Spoločnú predstavu pre podobné veci vyjadruje pojem. Existencia jazyka umožňuje vytvárať kolektívnu skúsenosť, na ktorej sa tvorivo podieľajú jednotlivci. Jazyk však nie je filtrom skúsenosti, ale naopak utvára sa v procese vývoja kolektívnej skúsenosti. Výpovede jazyka sa neobmedzujú len na predmetný svet. V jazyku sa vypovedajú aj subjektívne skutočnosti (subjektívne fakty)  –  napríklad: cítim bolesť, mám rád. V jazyku formulujeme teórie, napríklad: Hrmí? – Boh sa hnevá. Zomrel? – Vypustil dušu. Tak je ľahko prejsť od fyziky k metafyzike a tvrdiť, že existuje Boh a človek má nesmrteľnú dušu. Tieto predstavy, aj keď sme k nim prišli prírodovedne pochybnou dedukciou,  nám jednoducho robia dobre, preto sa ich nechceme vzdať. V jazyku sa vypovedajú aj estetické a etické súdy, napríklad „ľalia je krásna“ alebo „tento pes je dobrý“. Nimi vyjadrujeme pôsobenie podnetu na nás, svoj estetický alebo etický zážitok. Bol by dogmatizmus tvrdiť, že zmysluplné sú len vety prírodných vied, ktoré sú v princípe overiteľné alebo vyvrátiteľné, ako naznačujú scientisti. Bez týchto výrokov by bol náš jazyk chudobný a nevystihoval by našu skúsenosť. Nielen vety prírodných vied sú zmysluplné a majú nejakú výpovednú hodnotu. Pravda, scientisti pod pojmom zmysluplné myslia vedecky zmysluplné. Správny postreh je, že to, čo je mysliteľné, to je v princípe vysloviteľné alebo inak komunikovateľné. Hranice toho, čo je mysliteľné, sú zároveň hranice jazyka, či presnejšie hranice komunikácie, pretože existuje aj neverbálna komunikácia. Wittgenstein I hovorí o hranici jazyka, ktorý zobrazuje (empirické – t.j. objektívne, dané pozorovaním) fakty ([1], 57). Avšak podľa môjho názoru mysliteľná a teda komunikovateľná je akákoľvek predstava či pocit, napríklad  idea Boha alebo mimojazyková skutočnosť, a nielen (empirické) fakty. Skutočnosť (empirické fakty) sa podľa Wittgensteina I zobrazuje v jazyku. Tu by som urobil malú úpravu: mysliteľné sa zobrazuje v jazyku. Avšak podotýkam, že naše myslenie neprebieha len na verbálnej úrovni, máme tu napríklad priame poukázanie na niečo (ako to urobiť – takto), technickú dokumentáciu, výtvarné a hudobné umelecké diela a iné formy neverbálnej komunikácie, ako úsmev či nevraživý pohľad, mlčanie – to všetko je pochopiteľné. Hranica komunikácie prekračuje jazyk, preto aj hranica mysliteľného prekračuje jazyk – myslíme aj mimo súdov, viet. Hranice mysliteľného, ale aj vnímateľného, cítiteľného sú vlastne hranice môjho vedomia. Hranice môjho vedomia sú hranicami môjho sveta. Je v tom určitý posun oproti Wittgensteinovi I, podľa ktorého hranica toho, čo je mysliteľné, je zároveň hranica môjho jazyka. „Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta“ ([1], 57). Podľa mňa je to naopak: hranice môjho sveta, t.j. hranice môjho vedomia, sú hranice komunikácie a jazyk je iba nástroj komunikácie. Môžeme si to zobraziť názorne:

Wittgensteinova schéma:

hranice mysliteľného > hranice môjho jazyka > hranice môjho sveta

Moja schéma:

hranice môjho vedomia > hranice môjho sveta > hranice komunikácie > jazyk nástroj komunikácie

6. Ako som naznačil, v myšlienkach je ľahko prejsť od fyziky k metafyzike. Začína to Aristotelom, ktorý uvažoval o metafyzickom, teda tým, čo je za fyzickým, na základe svojej fyziky. V rámci nej pohyb je možný iba pôsobením príčiny. Aristoteles ešte nevedel, čo je to zotrvačnosť. Podľa neho, keď hodíme kameň a ten letí vo vzduchu, vytvára okolo seba vír vzduchu, ktorý naň zozadu tlačí, a tak ho udržuje v pohybe. Keďže pohyb je možný len pôsobením príčiny, a tá je zasa len následok inej príčiny, uvažoval, že nie je možné ísť takto do nekonečna a stanovil prvú príčinu, ktorú nazval Prvým nehybným hýbateľom. Newtonova teória túto predstavu ruší. Zotrvačný pohyb telesa je ekvivalentný pokojovému stavu a telesá sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne bez stáleho pôsobenia vonkajšej príčiny. Pre úplnosť dodám, že je tu ešte iný typ pohybu, napríklad pohyb telesa zrýchlený pôsobením vonkajšej sily alebo pohyb, ktorý je vyvolaný pôsobením vnútornej energie fyzikálneho objektu – takto sa napríklad (obrátene vzhľadom na okolitý vesmír)  pohybuje hmota čiernej diery, ktorá pôsobením svojej vnútornej energie (gravitácie) pohlcuje z okolitého vesmíru hmotu. V rámci modernej fyziky svet nepotrebuje príčinu mimo sveta. Podľa môjho názoru, zákon kauzality (príčiny a následku) je v princípe zákonom tohto sveta, a ako zákon tohto sveta nemôže poukazovať na nejakú príčinu mimo svet, bez toho, aby ju robil súčasťou tohto sveta. Ale môžeme sa na vec pozerať z hľadiska modernej fyziky: Ak vesmír vznikol pri veľkom tresku, v tomto momente vznikol priestor, čas a začali platiť fyzikálne zákony vrátane princípu kauzality. Pred týmto momentom zákon kauzality nehrá rolu, a to, čo bolo potom, nie je možné vysvetľovať tým, čo bolo pred tým. Ďalším veľkým metafyzikom, ktorý nadviazal na Aristotela, bol Tomáš Akvinský. Ten sformuloval päť dôkazov Boha – päť ciest, ktoré vedú k poznaniu Božej existencie ([4], 10-11). Prvý dôkaz je z Príčiny pohybu – Boh je Prvotným hýbateľom vesmíru. Tento dôkazvyplýva viac-menej z Aristotelovej predstavy pohybu, ktorá je nesprávna. V rámci modernej fyziky od veľkého tresku sa všetko hýbe samo. Druhý je z Príčiny existencie – Boh je Prvotná príčina existencie. Ako som ukázal, existencia sveta nepotrebuje príčinu mimo svet a takáto predstava vyplýva z nesprávneho chápania zákona kauzality. Tretí dôkaz je, že Existujú veci náhodné, ktoré nemôžu jestvovať sami zo seba, ale majú  príčinu v bytí nevyhnutnom. Tým nevyhnutným bytím je Boh. Je to scholastická argumentácia, ktorej dobre nerozumiem. Podľa môjho názoru, všetky veci môžu mať príčinu len vo vnútri sveta. Štvrtý dôkaz je zo Stupňov dokonalosti. Pre akýkoľvek typ danej kvality (dobrota, krása, znalosť) musí existovať dokonalý štandard, ktorým sú tieto kvality porovnávané. Tieto dokonalosti sú obsiahnuté v Bohu. Konkrétne napríklad určité umelecké dielo je krajšie, dokonalejšie ako iné. Najväčšia dokonalosť je v Bohu. Naozaj určité umelecké dielo je krajšie ako iné. Umelecké dielo na nás pôsobí jednak myšlienkou, ktorú vyjadruje a jednak zručnosťou stvárnenia. Určitá myšlienka v nás zanecháva hlbší dojem a tiež určité stvárnenie je dokonalejšie. Ak sa spája myšlienka s majstrovským prevedením, dielo v nás zanecháva hlboký dojem a môžeme ho považovať za „takmer“ dokonalé. Dokonalejšie by ho vari dokázal urobiť len väčší majster. Ale podľa môjho názoru neexistuje žiadna „Idea dokonalosti osebe“ bez komunikovanej myšlienky a formy stvárnenia. Piaty dôkaz je Rozumný plán. Účelnosť prírody nás privádza k predstave Boha ako Inteligentného konštruktéra. Súčasné poznatky v oblasti biológie túto predstavu vyvracajú. Telá organizmov prezrádzajú neúčelné pozostatky predchádzajúceho vývoja, napríklad panvové kosti veľrýb, zakrpatené zadné končatiny pytóna, ktoré vylučujú predstavu  stvorenia a Boha ako Inteligentného konštruktéra. Podľa neodarvinizmu, príroda sa vyvíja neriadene a neplánovane. (Podľa môjho názoru sa príroda vyvíja neplánovane, ale riadene inteligenciou vlastnou všetkému živému.) Len doplním, že tieto dôkazy Boha sú veľmi nesúrodé: Prvotný hýbateľ vesmíru je zároveň Ideou dokonalosti umeleckého diela. Ukázal som teda, že z hľadiska súčasných poznatkov je ťažko prejsť k metafyzike. Problém metafyziky by som ja osobne načrtol  takto: To, čo vnímame zmyslami, je fyzické. Ak je možná iná skúsenosť ako zmyslová (mystická), je možné metafyzické poznanie. Lenže, aby pojmy metafyziky mali objektívnu platnosť, takáto skúsenosť by v princípe musela byť prístupná všetkým ľuďom. V princípe je však prístupná všetkým ľuďom len zmyslová skúsenosť. Tam, kde chýba jednoznačná zmyslová skúsenosť, pojmy nadobúdajú rôzny význam. Napríklad podľa Biblie Boh stvoril Adama a Evu a previedol židovský národ cez otvorené more. Podľa súčasnej kresťanskej teológie Boh iba udržuje svet v bytí, ale neprejavuje sa porušovaním prírodných zákonov. Podľa Tomáša Akvinského Boh je akt  jestvovania. Podľa Kanta Boh je regulatívna idea nášho rozumu, ktorá zjednocuje ideu duše a ideu sveta. Podľa svätého Jána Boh je láska (1 Jn 4,16). Tam, kde chýba všetkým ľuďom prístupná zmyslová skúsenosť, riešia sa kuriózne problémy, ako napríklad koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly. Anjelov, cherubínov a  serafínov možno niekedy niekto videl, ale určite nie všetci ľudia! Pojem Boha sme zdedili od našich predkov, ktorí verili v bohov a neskôr v jedného Boha. Nechceme sa ho vzdať, pretože viera v Boha  nám pomáha. Dnes si však každý pod týmto pojmom predstavuje niečo iné. Možno starí Židia mali jednoznačnú skúsenosť s Bohom, ale tá je dnes už asi zabudnutá. Metafyzika má teda jeden problém: Kde chýba jednoznačná skúsenosť prístupná všetkým ľuďom, pojmy sú prázdne alebo mnohoznačné.

7. V zhrnutí možno povedať, že rozumovým uchopením alebo analýzou  skúsenosti s prispením tvorivosti môžeme objaviť určité poznatky a zákony. Rozum je však iba nástroj na odhalenie prírodných zákonov, ale svojimi pravidlami nemôže tieto zákony utvárať a pravidlá myslenia iba odzrkadľujú zákony reality. O platnosti prírodných zákonov sa môžeme presvedčiť buď názorom, alebo experimentom.

8. Pre kompletnosť, členenie druhov nášho poznania a jednotlivých odborov vedy a techniky v SR pozri Odbory vedy a techniky – Centrálny informačný portál pre …  Odkaz: <https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaATechnikaVSR/odboryVaT/Stranky/default.aspx>. Prístup 2020-01-28. V nasledujúcej schéme uvádzam len základné členenie:

• prírodné vedy
• technické vedy
• lekárske vedy
• pôdohospodárske vedy
• spoločenské vedy
• humanitné vedy

Poznámky:

¹ Guľa musí byť guľatá – analytický súd  –, ale nemusí byť zlatá – syntetický súd.

² Otázka však je: Prečo táto veta platí nutne a všeobecne? Nie preto, že by mala, v Kantovom zmysle, apriórny (skúsenosť predchádzajúci) pôvod, ale preto, že sme sa o tom presvedčili rozumovým názorom a domysleli si to (pozri časť 1, odsek Zhrnutie).

³ Toto je napísané veľmi zjednodušene.  Kategórie sú u Kanta formy myslenia, kým priestor a čas sú formy zmyslového názoru.

⁴ Zmyslové vnemy považujem za ekvivalent zmyslových dát. Možno je tu predsa len drobná nuansa. Zmyslové vnemy sú skôr subjektívnym pocitom (napr. vložím ruku do ohňa, cítim bolesť), kým zmyslové dáta sú skôr charakteristikou podnetu (oheň páli).

⁵ Stáčanie perihélia vnútorných planét: Merkúr, Venuša.

Literatúra:

[1] ANZENBACHER, Arno. Úvod do filozofie. Překlad Karel Šprunk. 2. vyd. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1991. 304 s. ISBN 80-04-26038-1.

[2] NEFF, Vladimír. Filosofický slovník pro samouky, neboli, Antigorgias. Vyd. 2., rozš. Praha: Mladá fronta, 1993. 439 s. ISBN 80-204-0383-3.

[3] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filozofie. 4. vyd. Praha: Zvon, 1995. 559 s. ISBN 80-7113-115-6.

[4] VÁCHA, Marek Orko. Šiesta cesta: o havranoch, o ľaliách a o omnoho vzácnejšej ceste.  Preklad Miloš Szabo. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005. 110 s. ISBN 80-7162-574-4.