Úvodom: Táto poviedka je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám poviedka páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.
Matematik (sci-fi poviedka)
Rozprávam príbeh o jednom nezvyčajnom človeku. Začiatok nebol dobrý, jeho otec bol schizofrenik a matka schizofrenička. Otec a matka dlho nažívali bez antikoncepcie a nič sa nestalo, až jedného dňa matka začala pociťovať zvláštne bolesti v oblasti maternice a meškala jej menštruácia. Otec ju naviedol, aby si urobila tehotenský test. Výsledok bol pozitívny. Matka išla ku gynekológovi a vyšetrenie ukázalo, že je v štvrtom týždni tehotenstva. Keď sa to dozvedel otec, bol nadšený v negatívnom zmysle a začal naliehať na matku, aby si dieťa nechala zobrať. Matka išla domov k rodičom a zdôverila sa. Reakcia starých rodičov bola napodiv pokojná. Povedali jej, že rozhodnutie o dieťati je jej vec, a že ak dieťa bude zdravé, čo sa dá určiť z vyšetrenia plodovej vody, môže si ho nechať. Nakoniec má na účte nejaké peniaze – časť dedičstva po jej starej mame, z nich môže dieťa vychovávať. Otec bol rozčúlený a povedal matke, že nech sa teda odsťahuje domov k rodičom a nech dieťa vychovávajú starí rodičia. A tak sa aj stalo. Nebolo to preto, že by otec nemal matku rád, ale snažil sa prinútiť starých rodičov, aby naviedli dcéru na interrupciu. Tí však s niečím takým počítali. Otec potom prišiel na debatu k starým rodičom, aby ich presvedčil, že pôrod nie je dobrá alternatíva. Povedal im, že deti by mali mať iba zdraví a pracujúci, a že on by také kritérium uzákonil, pretože dieťa môže splodiť každý, kým na riadenie auta je potrebný vodičák. Starý otec sa rozohnil, že keby tak zmýšľali všetci, človek by vyhynul a najvyvinutejším druhom na Zemi by bol šimpanz. Otec na to namietol, že aj medzi šimpanzmi existujú pri pohlavnom výbere tvrdé pravidlá a slabší alebo chorý jedinec si jednoducho nevrzne, kým u ľudí musia tieto pravidlá fungovať na vedomej úrovni, a keď už si teda chorý človek vrzne a splodí dieťa, toto dieťa by nemalo prísť na svet, pretože schizofrénia je dedičná a pokiaľ dieťa splodia dvaja schizofrenici, je 40 % pravdepodobnosť, že aj dieťa bude schizofrenik, a keď nie priamo dieťa, tak jeho dieťa, a on je zásadne proti tomu, aby sa jeho gény šírili ďalej! Argumentoval tým, že dieťa nebude také ako iné deti a neobstojí v konkurencii. Starý otec na to povedal, že ak niečo nemá rád u ľudí, je to predposratosť z toho, čo sa možno stane a stará mama povedala: „Keď si teda za to, aby dieťa priviedli na svet iba zdraví a pracujúci, tak buď zdravý a pracuj!“ Otec na to vzkypel a povedal na to, že oni sú zdraví a jediné, čo majú na mysli, je sa množiť a množiť ako králiky a odišiel.
Vyšetrenie plodovej vody v 12. týždni ukázalo, že dieťa by malo byť po fyzickej stránke zdravé a matka sa rozhodla, že si ho nechá. Otec sa medzitým zmieril s tým, že bude otec, a keďže sa chcel o dieťa aspoň po materiálnej stránke postarať, keď už pochyboval o svojich schopnostiach byť po psychickej stránke dobrým otcom, zobral si ponaučenie starej matky k srdcu, vykašľal sa na invalidný dôchodok a išiel do mesta XY zarábať slušnejšie peniaze. Bol vyučený kuchár, a tak si našiel zamestnanie pomocného kuchára a v práci s veľkým sebazaprením vydržal a prispieval na dieťa viac, ako mu určil súd.
Dieťa sa narodilo a vyrastalo v rodine starých rodičov. Bol to chlapec. Matka mu dala meno Albert a priezvisko nechala po starých rodičoch Dančakov. V jeho vývoji sa skutočne ukázali určité abnormálnosti. Ako deväťmesačný vedel plynulo hovoriť, ako trojročný sa naučil čítať a písať a keď mal štyri roky, s kriedou na chodníku sčitoval a odčitoval, násobil a delil štrnásťmiestne čísla. Keď mal Albert šesť rokov, nastúpil do tretej triedy základnej školy a najlepšie mu išla matematika – z hlavy počítal odmocniny trojciferných čísiel. V štvrtej triede mu robili inteligenčný test a vyšlo mu IQ 260. Keď sa to dozvedel jeho otec, hrdo poznamenal, že toľko má na tachometri Porsche. V štvrtej triede Albert preštudoval stredoškolskú matematiku a z hlavy vypočítal všetky príklady v zbierke úloh. Osemročný nastúpil na gymnázium, ktoré ukončil za dva roky. Desaťročný sa zapísal na matematicko-fyzikálnu fakultu a všetky skúšky urobil za tri roky. Čítal len odbornú literatúru, prevažne s matematickou problematikou. Zaujala ho aplikovaná matematika. Zohnal si encyklopédiu aplikovanej matematiky a za tri roky ju preštudoval. Šestnásťročný Dančakov získal miesto na univerzite XY, kde sa zaoberal aplikáciou matematiky vo vývoji látok. Tu sa mu podaril prvý veľký objav: spolu s vedeckým tímom vyvinuli látku, ktorá bola pevnejšia a pružnejšia ako oceľ, nazvali ju „Ceľox“. Výroba tejto látky bola pomerne nákladná, no napriek tomu nachádzala široké uplatnenie v technike a uvažovalo sa aj o jej zavedení v stavebníctve. Štát XY sa rozhodol, že urobí nový megalomanský projekt – most cez rieku XY, v ktorom využije ceľox. Dvadsaťročný Dančakov sa ponúkol, že tento projekt navrhne a urobí k nemu statické výpočty.
Keď mal Dančakov 18 rokov, urobil si vodičák a zo svojho platu si kúpil prvé ojazdené auto. Čoskoro však zistil, že nie je dobrý šofér, pretože pri riadení mimovoľne rieši matematické úlohy. Podobne teraz viedol svoje auto po rušnej ceste a musel zastať. Uvedomil si, že prišiel na riešenie mostnej konštrukcie, ktoré stojí na jednej matematickej funkcii. Odparkoval na krajnici a v hlave prepočítal model mostu. Rozpracovaním jednej funkcie možno získať elegantné riešenie.
Dančakov si uvedomil, že sa pohybuje v hraničnej disciplíne matematiky – tvorbe abstraktných modelov, ktoré sa však dajú prakticky využiť. Hmota sa správa podľa matematických zákonitostí, ide iba o to ich objaviť. Dančakov bol presvedčený, že existuje viac takýchto funkcií a ich objavovaniu zasvätil zvyšok svojho života. Objavil ich štrnásť, všetky si nechal patentovať a za niektoré z nich dostal Nobelovu cenu. Tieto funkcie mali široké uplatnenie vo fyzike elementárnych častíc, vývoji látok, ale aj v architektúre. Nadobudol veľký majetok a stal sa z neho slávny človek, avšak nemal žiadne deti.
Dančakov vymyslel ešte jeden vynález, ktorý sa ujal: generátor elektrickej energie na ľudský pohon. Princíp bol jednoduchý: posilňovňa pripojená na generátor elektrickej energie. Boli tam rôzne posilňovacie stroje: veslice, stacionárne bicykle, stroje na posilňovanie ramien a prsných svalov. Na všetkých sa dal odčítať výkon, čo malo tiež význam, lebo táto posilňovňa bola zriadená pre bezdomovcov a nezamestnaných a podľa výkonu boli honorovaní. Súčasťou elektrárne bola ubytovňa s vývarovňou. Bol tu aj bufet, v ktorom sa však predávalo len nealkoholické pivo. Elektráreň mala prevádzku od ôsmej do dvadsiatej hodiny. Smeny sa striedali po hodine. Za ten čas pracovník vystriedal tri posilňovacie stroje. Potom sa osprchoval a mal voľno. Za celý deň odpracoval iba jednu smenu v prípade, že podal požadovaný výkon. Ďalší deň nastúpil na iné posilňovacie stroje. Tento vynález bol ekonomicky stratový, vyrábal však ekologicky čistú energiu a časom vyriešil problém s bezdomovcami a nezamestnanosťou. Ak sa totiž niekto ocitol bez domova, automaticky bol priradený do elektrárne, kde sa o neho za určitý odpracovaný výkon postarali. Tiež poberanie sociálnych dávok v prípade dlhšie trvajúcej nezamestnanosti bolo podmienené odpracovaným výkonom. Takéto elektrárne časom vznikli na periférii v každom väčšom meste. Nazývali ich Burlakov. Mali predovšetkým psychologický význam: tu končili všetci stroskotanci, a pretože museli pracovať, ľudia si v dôsledku ich existencie začali viac vážiť kvalifikovanejšiu prácu. Ale hlavne to bezdomovcom fyzicky, psychicky aj hygienicky prospievalo.
Dančakov toto všetko nepovažoval za svoje životné poslanie a začal sa zaoberať aplikáciou matematiky v biológii. Bol presvedčený, že aj živý organizmus je iba matematická funkcia. Na osem rokov sa stiahol do ústrania a potom zorganizoval zvláštnu výstavu s názvom: „Život“. Tvorili ju dva obrazy: „Organizmus“ a „Človek“. Boli to zvláštne obrazy – biele tabule popísané matematickými vzorcami. Ku každému bol asi 100 stranový prípis, pretože na tabuliach sa vyskytovali matematické veličiny, ktoré boli dovtedy neznáme.
Dančakov potom už nič neuverejnil a vo veku 72 rokov zomrel. Väčšiu časť majetku poručil na vytvorenie fondu pre podporu sociálne slabších talentovaných študentov, druhú časť na vytvorenie fondu pre rozvoj nových študijných programov.
Trvalo ďalších 50 rokov, kým boli objavené častice, ktoré Dančakov predvídal a ktoré sa dali dosadiť do jeho vzorcov. Na základe nich sa vedcom podarilo syntetizovať živý organizmus. Vzorce však boli skonštruované tak, že organizmus sa biologicky nerozmnožoval, ale teoreticky mohol žiť večne, v plne vyvinutom štádiu sa stále regeneroval. Po ďalších tridsiatich rokoch sa ľudská spoločnosť rozhodla, že sa pokúsi podľa Dančakovových vzorcov syntetizovať človeka. Pokus sa podaril a ukázalo sa, že umelý človek je veľmi humánny tvor nadaný Dančakovovou inteligenciou a aj sa na neho podobal. Dančakov bol prvý človek, ktorý sa rozmnožil vypočítaním.
Nový Dančakov, neskôr nazývaný I., posunul vývoj vedy o kus dopredu. Po šiestich rokoch mu boli priznané občianske práva. Čo ho však najviac zaujímalo, bolo objavovanie nových funkcií človeka, jednoducho chcel sa matematicky rozmnožiť. Pociťoval pri tom zvláštne uspokojenie a toto bolo jeho skutočnou náplňou života. Pretože ľudská spoločnosť ťažila z jeho geniality, umožnila mu to, a tak vznikol Dančakov II. až V., ktorí sa ďalej rozmnožili. Po fyzickej stránke boli veľmi odolní a všetci boli neobyčajne inteligentní. Po ďalších sto rokoch tvorili skupinu 424 modelov a vďaka svojej inteligencii prebrali ekonomickú moc na Zemi. Robili vedu, ktorej ľudia už vôbec nerozumeli, iba ťažili z nových technológií. Pretože všetci boli humánni, ľudská spoločnosť sa ich nebála, ale aj tak vzniklo podozrenie, že postupne úplne ovládnu ľudstvo a ľudia začali mať výhrady voči ich ďalšej reprodukcii. Dančakovovia to však dávno predvídali a robili prípravu na kolonizáciu Marsu.
Pred šestnástimi rokmi sa celá rodina Dančakovov v počte 1621 modelov vysťahovala na Mars. Zriadili si tam pekné sídlo a udržujú so Zemou spoločenský a obchodný kontakt. A to je vlastne súčasnosť. Nikto však nevie, čo nás od nich čaká.
Celá debata | RSS tejto debaty