dancanin

Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

2 Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou

Téza: Obhájiť cielené mutácie. Sily, ktoré riadia evolúciu nie sú slepé, vývoj druhov usmerňuje inteligencia.

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí v opozícii k neodarvinizmu. Môžeme to preskúmať na mutácii baktérií. Na záťažové situácie baktérie reagujú mutáciou. Princíp neodarvinizmu je jednoduchý: náhodná mutácia a selekcia. Keďže mutácia je náhodná, je málo pravdepodobné, že by viaceré baktérie mutovali rovnakým smerom, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie lepšie prispôsobené. Oproti tomu, podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, mutáciu baktérií riadi inteligencia, takže celá populácia bude mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre prežitie, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia.  

Proti sebe potom stoja dva princípy:

1. Rozptyl mutácií a selekcia (náhodná mutácia a selekcia)  – neodarvinizmus.
2. Mutácia celej populácie jedným smerom, výhodným pre život – cielená mutácia – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou. 

V súčasnosti existujú dôkazy cielenej mutácie, čo je v rozpore s pozíciou neodarvinizmu, že mutácia je dielo náhody. Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). Predpokladám, že všetky baktérie mutovali rovnakým smerom, výhodným pre ich prežitie, čo sa v citovanej literatúre neuvádza.

Pokusy s baktériami dokazujú, že príroda nie je slepá a neplytvá energiou na vytváranie samoúčelných mutácií, ale naopak koná účelovo. V zásade môže platiť postupnosť:

prostredie – inteligencia organizmu – cielená mutácia – (užšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti rozvoja alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje inteligentne – cielenou mutáciou -, rovnakým smerom, výhodným pre život, mutuje viac členov populácie  a selekcia vyberá spomedzi mutácií tie najživotaschopnejšie.

Pre porovnanie schéma  neodarvinizmu je:

prostredie – náhodná mutácia – (širšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje náhodnou  mutáciou, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých   selekcia vyberá tie životaschopné.

Hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou sa ďalej pokúsim priblížiť v nasledujúcich odsekoch:

Plazmidy.

Plazmidy predstavujú akési bunkové symbionty. Ako už naznačuje ich názov, vyskytujú sa v cytoplazme bunky a sú to akoby gény „odtrhnuté“ z chromozómov, ktoré sú však schopné rozmnožovať sa samy, nezávisle od chromozómov. Plazmid je vlastne iba kúsok maličkej, no autonómne sa kopírujúcej DNA. Baktérie  za normálnych okolností sa bez nich zaobídu, ale v určitých zmenených podmienkach im plazmidy môžu zachrániť život. Na plazmidoch sa totiž veľmi často nachádzajú gény zneškodňujúce antibiotiká. Baktéria s takýmto plazmidom je potom proti antibiotiku odolná čiže rezistentná. Po zavedení antibiotík do praxe sa v dôsledku mimoriadnych evolučných schopností plazmidov veľmi rýchlo objavujú nové rezistentné kmene baktérií. Zdá sa, že rozhodujúci podiel na evolučnej pružnosti plazmidov majú nedávno objavené preskakujúce gény. Zistilo sa, že gény rezistencie dokážu preskočiť z plazmidu na ktorúkoľvek inú DNA v bunke, napríklad na bakteriálny chromozóm, na iný plazmid alebo vírusovú DNA. Vďaka tomu gény rezistencie sa môžu samostatne šíriť na ďalšie baktérie ako nejaká epidémia génov ([3], 218-219).   

Vyššie uvedený mechanizmus podľa môjho názoru potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou; je to ďalší dôkaz! Stačí, keď jeden plazmid, ktorý sa stal odolný proti antibiotiku hoci aj náhodnou mutáciou, prenesie svoju genetickú informáciu do celej populácie baktérií, čím zabezpečí jej mutáciu jedným smerom – odolnosť proti antibiotiku. Nemusí teda dochádzať k rozptylu mutácii baktérií a (širšej) selekcii.

Preskakujúce gény. 

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí na predpoklade, že objav prírody, ktorý reprezentujú napr. gény zvyšujúce adaptáciu organizmu na prostredie, sa šíri do celej populácie a usmerňuje jej vývoj ako cielená mutácia. Túto hypotézu potvrdzuje nedávny objav preskakujúcich génov.

Čo sú to preskakujúce gény? Už v štyridsiatych rokoch pozorovala americká genetička Barbara McClintocková u kukurice nezvyčajné genetické javy. Začala ich vysvetľovať veľmi originálnou predstavou o génoch, ktoré sú schopné meniť svoje miesto na chromozóme. A to tak, že preskočia zo svojho pôvodného miesta na iné. Táto koncepcia bola natoľko v rozpore s celou klasickou mendelovskou genetikou, že celé desaťročia nikto nebral McClintockovú vážne. Tento názor pretrvával až do začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa podobné javy pozorovali na molekulárnej úrovni u baktérií. Zistilo sa, že gény rezistencie na plazmidoch sú schopné preskočiť na iné miesto v DNA. Miesto sa môže nachádzať buď na tej istej molekule, alebo na inej molekule. Pritom preskočenie génu je súčasne aj jeho okopírovaním, takže pôvodne z jednej kópie máme dve. Mechanizmy preskakovania génov navodzujú aj rozsiahle výmeny celých častí genetickej informácie. Navyše frekvencia týchto prestávb genetického materiálu je niekedy až tisíckrát vyššia ako pri bežných mutáciách. Pre evolučnú teóriu z toho plynú revolučné dôsledky. Genetická informácia sa nemení len akumulovaním drobných zmien, zámenami nukleotidov („preklepmi“), ale aj preskakovaním a kombinovaním celých často funkčných celkov genetickej informácie. V súčasnosti sa čoraz viac evolucionistov prikláňa k názoru, že hlavným motorom evolučne významnej variability budú práve mechanizmy prestavby genetickej informácie, a nie hromadenie drobných odchýlok. Tie majú skôr význam akéhosi informačného šumu, ktorý po prekročení určitej hranice selekcia vyhodí z ďalšieho kola evolúcie. Názorom dnešných genetikov je, že evolúcia prebieha skôr genetickými revolúciami ako postupnými pomalými  reformáciami ([3], 292-293).

Cielené mutácie, ktoré sa snažím obhájiť, sú vlastne takouto genetickou revolúciou. Preskakujúce gény môžeme považovať za príklad  cielenej mutácie. Toto je veľmi závažný dôkaz!

Skúsenosť a inštinkt.  

Sú tri možnosti:  

1. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou (u organizmov) neovplyvňuje gény, a teda nemôže ovplyvniť vrodené konanie potomstva. To je pozícia neodarvinizmu.
2. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou ovplyvňuje gény a odovzdáva sa potomstvu geneticky vo forme inštinktov. To je pozícia lamarckizmu.
3. Poznanie získané skúsenosťou preberá vo forme inštinktov priamo celá populácia (mechanizmus toho sa pokúša vysvetliť Rupert Sheldrake vo svojej teórii morfickej rezonancie – Lit. [2]). Táto pozícia  hypotéze evolúcie riadenej inteligenciou najviac zodpovedá.   

Pôvodne som sa prikláňal skôr k lamarckizmu, ale túto pozíciu vyvracia pokus, ktorý robil W. McDougall s bielymi krysami. Ich úlohou bolo naučiť sa uniknúť zo špeciálne konštruovanej nádrže s vodou tak, že plávali jednou z dvoch ciest. „Zlá“ cesta bola jasne osvetlená, zatiaľ čo „správna“ nebola. Keď sa krysa snažila uniknúť osvetlenou cestou, dostala elektrický šok.  Obidve cesty boli osvetľované striedavo. Počet chýb, ktoré krysy urobili, než sa naučili opúšťať nádrž neosvetlenou cestou, bol meradlom ich rýchlosti učenia. Zistilo sa, že u krýs z cvičenej línie (potomkov cvičených krýs) bola, bez selekcie, značná tendencia učiť sa v nasledujúcich generáciách rýchlejšie ([2], 196-199).  Neskôr – pri revízii pokusu, ktorú vykonal W. E. Agar – bola však presne rovnaká tendencia zistená aj u necvičenej línie ([2], 200), čo lamarckizmus nemôže vysvetliť. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou sa teda odovzdáva vo forme inštinktov priamo celej populácii, čo potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou – ďalší dôkaz! Doplním ešte, že z pozície neodarvinizmu sa schopnosť rýchlejšieho učenia celej populácie krýs nedá vysvetliť: k zrýchleniu učenia, bez selekcie, by nemalo dochádzať u potomkov cvičených, ani necvičených krýs.  

Ešte jeden príklad:

Na začiatku dvadsiateho storočia  začalo byť v Anglicku ľuďom ráno doručované fľaškové mlieko k dverám ich domov. Asi o dvadsať rokov neskôr začali sýkorky belasé [modřinky] na juhu v Southamptone preďobávať alumíniové uzávery týchto fliaš a piť z nich smotanu. Veľmi rýchlo sa tejto šikovnosti naučili sýkorky v celom meste. Po nejakom čase sa tento zvyk rozšíril aj do ďalších miest a podarilo sa ho úspešne monitorovať. Vzhľadom na to, že sa sýkorky zdržujú po celý svoj život len okolo jedného miesta a nesťahujú sa, uvažovalo sa vtedy o tom, že sýkorky objavovali nezávisle na sebe znovu a znovu to isté v rôznych častiach Anglicka. Vyskytli sa aj teórie, že vtáky sa tak úspešne učia pomocou telepatie. ([2], 281). 

Nech už je vysvetlenie tohto javu hocijaké, tento jav dokazuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou. Potvrdzuje ju v dvoch veciach:

1. Sýkorky sa naučili otvárať fľaše mlieka, čo bol výkon inteligencie a znamenalo to revolúciu.

2. Objav sa rýchlo rozšíril v širšej populácii, pretože bol výhodný pre život.

Experiment.

Na základe uvedeného odlíšenia od neodarvinizmu možno hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou ľahko testovať.  Pozoruhodné sú už spomínané pokusy s baktériami: Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). Samotný tento fakt považujem za cielenú mutáciu. V citovanej literatúre sa však neuvádza, či všetky baktérie menili svoje gény rovnakým smerom. Navrhujem preto experiment: Vystavme 1000 baktérií stresovým podmienkam, napr. pôsobeniu antibiotika. Ak má pravdu neodarvinizmus, baktérie budú mutovať rôznymi smermi – dôjde k rozptylu mutácií. Ak je správna  hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou, všetky baktérie budú mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú  mutáciu preberie celá populácia (pozri odsek Plazmidy).

Literatúra:

[1] MICHALOV, Jozef.  Život z pohľadu evolúcie a kreácie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. 200 s. ISBN 80-8050-269-2.

[2] SHELDRAKE, Rupert. Teorie morfické rezonance: nová věda o životě. Vyd. 1. Praha: Elfa, 2002. 307 s. ISBN 80-86439-03-8. 

[3] SÝKORA, Peter. Alchýmia života: (o génovom inžinierstve a evolúcii). 1. vyd. Bratislava: Smena, 1989. 320 s. Sputnik.