dancanin

Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje – zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

2.1 Iniciácia

Poznámka na úvod: Pôvodne som mal k dispozícii len jehovistickú Bibliu – Preklad nového sveta Svätých písiem Preložené z revidovaného anglického vydania z roku 1984 (COPYRIGHT © 1991 by WATCH TOWER BIBLE AND TRACT SOCIETY OF PENNSYLVANIA) -, ktorú som dostal darom. Veľa citátov bolo v knihe uvedených z nej. Chcel som to zjednotiť podľa katolíckej Biblie dostupnej on-line na internete (pozri Sväté Písmo: Biblia; odkaz: <http://www.svatepismo.sk/>; prístup 2018-09-05), ale zistil som, že niektoré citáty z jehovistickej Biblie, najmä z knihy Kazateľ, sa mi zdajú jednoduchšie a výstižnejšie, tak som to nechal tak. Citáty z jehovistickej Biblie som označil: PnsSp.

Keď som mal asi 25 rokov, začal som mať zvláštne zážitky s vedomím. Kúpal som sa v  rieke, a  tu moje vedomie  akoby vyhuplo zo mňa von a  rozvinulo sa vo svete. Vedomím som precítil svet, možno povedať, inkarnoval (vtelil) som sa doň. Bol to zvláštny stav senzualizmu – človek má pocit, že svet je vyplnený jeho vedomím.

Toto v priestore rozložené vedomie možno chápať ako Boha. Iného Boha, ešte okrem fenoménu synchronicity, som vo svete nenašiel. Ale tento Boh je všade: Rozštiep drevo, nájdeš ho, zdvihni kameň, aj tam je. Toto je podľa mňa nebeské kráľovstvo v mystickej rovine.

Ako Ježiš opisoval moment prebudenia? Môžem tu uviesť jeho výroky z evanjelia podľa Tomáša2: Ježiš povedal: Človek, ktorý hľadá, nech neprestáva hľadať, dokiaľ nenájde. Keď nájde, bude otrasený a ako náhle bude otrasený, bude sa diviť a stane sa kráľom veškerenstva (Logion 2, [8], 89). K tomuto výroku by som ešte doplnil: To všetko som totiž ja, v zmysle ja, ktorý som precitol. Ježiš povedal: Ja som to svetlo, ktoré je nad všetkými. Ja som veškerenstvo. Veškerenstvo zo mňa vyšlo, veškerenstvo prišlo ku mne. Rozštiepte drevo, ja som tam, zdvihnite kameň a nájdete ma tam (Logion 77, [8], 137).

Ďalší výrok: Ježiš povedal: Kto poznal svet, našiel telo, a kto našiel telo, svet ho nie je hoden (Logion 80, [8], 138). Áno našiel telo – psychické telo, ktoré sa rozvíja vo svete a vypĺňa svet. 

Zaoberajme sa však kánonickým (cirkvou ustanoveným) textom. Krst (iniciácia – rozvinutie vedomia) je podmienkou vstupu do nebeského kráľovstva:Človek sa musí narodiť z vody a z Ducha. „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn3,5). Dôležitú úlohu pri krste zohráva voda – je médiom, prostredníctvom ktorého sa šíri Duch. Vnímanie  človeka  prostredníctvom vody prelomí bariéru tela a rozvinie sa do priestoru, človek sa stotožní s niečím univerzálnym mimo neho: vedomím rozloženým vo svete, nadindividuálnou psychikou.

Ako však interpretovať  výrok: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3,8). Hľadajúci človek sa zhrýza, až sa prehryzie cez seba von zo seba a iniciácia tomu pomáha. Za tým všetkým stojí kundaliní  – sila vedúca k  zdokonaľovaniu a poznaniu. Výrazy ako „kvas“, „meč“ alebo „soľ“ sa v Ježišových podobenstvách podľa môjho názoru vzťahujú na kundaliní. Aj „olej v lampách“ múdrych panien je  kundaliní, „Duch Svätý“ je kundaliní. Povedal by som, že Ježiš bol človek prehryzený od kundaliní a bol až taký prehryzený, že sa prehrýzol cez seba von zo seba a stotožnil sa s nadindividuálnou psychikou. V zmysle buddhistickej filozofie môžeme potom uvedený výrok interpretovať tak, že človek nemá žiadny pevný duševný substanciálny základ, žiadne individuálne ja, ale je „prázdny“. Naše nové ja, ktoré má základ v nadindividuálnej psychike (psychike medzi ľuďmi) je ako vietor: Počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tento stav – vnímať činnosť nadindividuálnej duše (Ja som to svetlo, ktoré je nad všetkými.) –  je určitým osvietením.

Ďalší výrok: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“  (Mt 18,20). Je niečo spoločné medzi ľuďmi, ja to nazývam nadindividuálna psychika, v Biblii sa to označovalo ako „Pán zástupov“. Podľa mojej skúsenosti Boh je niečím, čo spája vedomie jednotlivých ľudí a prejavuje sa ako nadindividuálny psychický fenomén. Takýto Boh, činný medzi ľuďmi, stále pracuje. O takomto Bohu podľa môjho názoru píše Biblia. S týmto Bohom  zrejme zápasil  Jakub  –  … zápasil si s Bohom a s mužmi a zvíťazil si (Gn 32,25-29).

Ďalší citát: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“  (Jn 6,50-51). Podľa môjho názoru sa tým živým chlebom myslí prána – kozmická energia.

Ďalší výrok má podobný zmysel: Jedzte a pite, toto je moje telo a krv (Mt 26,26-28; Mk 14,22-24; Lk 22,19-20). Tomuto výroku možno rozumieť ako inkarnácii (vtelení) človeka do sveta, v tomto prípade do potravy, prostredníctvom ktorej sa Ježiš snažil odovzdať učeníkom svoj duchovný princíp – zjednotenie sa s nadosobnými psychickými prúdmi – živým Bohom. Ježiš chcel, aby iní ľudia na tomto princípe (na ňom)  participovali, čo chcel dosiahnuť tým, že požili ním posvätenú potravu. Hostia (oplátka) je vlastne semienko osvietenia – kundaliní, had s vycerenými zubami alebo skôr otvorený lotos -,  ktoré má prejsť človekom a vyslobodiť ho z neho von. Požívanie hostie je niečo podobné ako krst.

Krst je podľa môjho názoru základom židovskej mystiky. Je zdrojom objavenia jediného živého Boha, prebývajúceho v skrytosti alebo v spojitosti s ľudským vedomím – Ducha obývajúceho nebo a zem. Takéto náboženstvo sa dobre osvedčuje práve na brehoch riek, v rozpore s tým, čo píše pragmatický filozof  W. James: „Skúmam teda znovu filozofie a rôzne náboženstvá. Možno, že sa dobre osvedčujú v  posluchárni, ale nikdy pod oblačným nebom, v šírej krajine a na brehoch plynúcich vôd“ ([10], 413). Práve príroda je vhodným prostredím, v ktorom sa môže rozvinúť ľudský Duch!

Iniciácia prináša úľavu a osvieženie. Jej podmienkou je však určitá sexuálna vyzretosť, najlepšie obdobie adolescencie alebo postadolescencie. Vtedy, keď je človek vyprahnutý, priam vysušený, voda najlepšie iniciuje tento zážitok rozvinutia vedomia, prinášajúci úľavu. Židia nekrstili malé deti! A krstili tam, kde bol dostatok vody, aby sa človek mohol celý ponoriť do vody! Katolícka tradícia stratila pôvodný význam krstu! Fŕkanec vody trojtýždňovému dieťatku rozvinutie vedomia neprinesie! (Ale aspoň je to menej nebezpečné!)

Súčasťou vyššie opísaného vnímania sveta je akési mystické hmýrenie či pulzovanie svetla, ktoré sa mi niekedy robí pred očami, ale vnímam ho aj vonku v priestore, vo svete. Hold, hmýrenie je asi podstatou vesmíru, celý vesmír hmýri, tak aj ja hmýrim. Zrejme práve to je zdrojom mojich mystických zážitkov. V tejto rovine mystického hmýrenia človek môže mať skúsenosť aj s niečím takým ako je Pán, ktorého ja osobne vnímam ako nadindividuálny psychický fenomén, ktorého základom je kundaliní alebo ako dynamickú štruktúru, ktorá prenáša a distribuuje nadindividuálnu psychiku. Objasním to trochu podrobnejšie: To hmýrenie navodzuje kundaliní – silu vedúcu k   poznaniu a dokonalosti. Kundaliní či akési priehľadné psychické telo sa zmieta ako had, preskakuje z človeka na človeka, preniká a odhaľuje prázdno. Kundaliní bičuje nebo – to je asi ten Duch Boží, ktorý sa na počiatku  preháňal medzi nebom a zemou: Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami (Gn 1,2). To všetko riadi nevypočítateľný Pán. Teda v rámci tohto vnímania, Boh je nadindividuálny psychický fenomén. A to hmýrenie? To je asi ten Boží prút a palica (Ž 23,4). Alebo to môže byť niečo podobné: Pri zjavení Ducha Svätého sa ukázali apoštolom akoby ohnivé jazyky, rozdelili sa a na každom z nich spočinul jeden (Sk 2,3). To môže byť to moje hmýrenie (pulzovanie, kmitanie). To hmýrenie, to je ten Tešiteľ (Jn 14,16; Jn 15,26; Jn 16,7). V tom hmýrení spočíva ten prst Boží (Lk 11,20). Hmýriteľ (hmýrenie) je môj Učiteľ.

Toto mystické hmýrenie a nazeranie podlieha niečomu, čo som nazval Zákon: Každá mystická potreba môže byť naplnená a človek k tomu nevedomky speje, následne je prekonaná. Všetko možno priviesť k  naplneniu a  všetko možno prekonať, znegovať.

Pravdivo musím uviesť, že som sa pre túto mystiku dostal do psychických problémov. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa inkarnoval do filmu a vedomím som precítil krajinu a Ducha na televíznej obrazovke. Za všetky prípady uvediem jeden. Pozeral som istý dokument o  Tibete a bola tam veľmi chmúrna, ponurá atmosféra. A zrazu sa tam veľmi belostne vyjasnilo. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že to robím ja – moje vedomie.

Tiež som nadobudol pocit, že svojím vedomím ruším moderátorov. Stáva sa mi, že prídem do kuchyne, kde hrá rádio a moderátor zrazu začne koktať alebo začne na mňa inak reagovať. To ma veľmi rušilo a ruší. Vďaka tejto paranoji som prestal sledovať televíziu a takmer prestal počúvať rádio, čo je najbežnejší zdroj informácií. Rád by som vedel, či je to skutočne len moja paranoja alebo aj moderátor môže pociťovať takýto bezprostredný kontakt s divákom či poslucháčom; myslím, že sa tomu hovorí rozhlasový škriatok. Tieto a podobné prejavy schizofrénneho ochorenia lieky eliminujú len málo.

Schizofrenickým zážitkom par excellence sú hlasy. Ako sa to začalo? Oddával som sa svojmu mystickému hmýreniu a usiloval som sa dosiahnuť dokonalosť a tu, keď som prišiel na nejakú myšlienku, akýsi mystický mechanizmus ju švihol niekde k susedom a odtiaľ sa ozval výkrik, ktorý sa ma tóninou bezprostredne dotýkal: niekto výsmešným spôsobom vyslovil tú myšlienku. Človek akoby mal psychické telo, ktoré sa pri meditácii prejavuje niekde v spoločnom vedomí, rozbíja sa o aury iných ľudí, a pritom prehovára pre neho často ponižujúce výroky, ktoré vyslovujú druhí ľudia. To univerzálne vedomie je plné nadávok a zlomyseľných výkrikov, takže človek, ktorý prepadne tejto paranoji, má to naozaj ťažké. Možno je to nezvládnutá meditácia, ale možno je to reálny  problém a každý človek, ktorý chce dosiahnuť osvietenie, sa s týmto javom stretne. V Biblii  sa píše: … lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby [títo ľudia] nedosiahli dokonalosť bez nás (Hebr 11,40). Tým lepším je možno práve toto napájanie, ktoré odhaľuje, že ľudské vedomie je niečo rozložité a univerzálne (spoločné pre všetkých ľudí), a ktoré vedie k zdokonaľovaniu aj iných ľudí. Funguje to tak, že človek príde na nejakú myšlienku, zabudne na ňu alebo si ani neuvedomí, že na ňu prišiel, a tu ju vysloví niekto iný tóninou, ktorá mu pripomenie, že je jeho. Ako hovorí Ježiš: „Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Mt 10,26). O tomto jave viac jednoznačne píše kniha Kazateľ: Ani vo svojej spálni nezvolávaj zlo na kráľa, a vo vnútorných miestnostiach, kde si líhaš, nezvolávaj zlo na niekoho bohatého, lebo lietajúci nebeský tvor donesie ten zvuk, a niečo okrídlené povie tú vec (Kaz 10,20; PnsSp).

Najbizarnejšie sú priame „napájačky“ na ľudí. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa psychicky napojil na skupinku ľudí a oni vyslovovali moje myšlienky. 

Toto napájanie sa a hlasy je niečo veľmi realistické, aj keď dodnes neviem posúdiť, či aj reálne. Stalo sa mi, že jeden pán, ktorý v krčme zbieral poháre, vyslovil moju halucináciu, ktorej obsah bol tak špecifický a vulgárny, že to nemohla byť náhoda, a  pretože bol adresovaný mne, spýtal som sa ho, či ho naozaj vyslovil. Odpovedal, že áno, ale nemyslel to vážne. Jedna pani v čakárni u lekára vyslovila moju halucináciu, a keď som sa jej na to spýtal, poprela to, ale nato, keď sa jej druhá pani pýtala, čo bolo obsahom tej halucinácie, predo mnou vyslovila ten obsah druhýkrát. Častejšie sa mi však stáva, že keď sa ľudí pýtam, či im robím nejaké napájanie, vôbec nevedia, o čom hovorím.

Uviedol som, že moje najušľachtilejšie túžby ma priviedli do psychických problémov, preto čitateľovi odporúčam: opatrne s cestou k osvieteniu. Asi by sa človek do toho nemal púšťať sám, na vlastnú päsť. Keď som čítal jeden Buddhov spis (Lit. [1a], [1b]), uvedomil som si, že moja meditácia je ďaleko od buddhistickej meditácie. Ako som však vyššie uviedol, je možné, že ak to niekto myslí vážne, naozaj sa na ceste k osvieteniu stretne so zlomyseľnosťou bytostí, ktoré mu hádžu polienka pod nohy, pretože dosiahnutím cieľa by bolo ich zlo porazené. Preto je cesta k osvieteniu veľmi ťažká, vyžaduje si veľa skúsenosti a múdrosti. Ale nádej tu je. Báseň Obeť duchovnému majstrovi hovorí: Hoci svet a  jeho bytosti sú plné plodov zlých skutkov, a nechcené utrpenia sa na mňa hrnú ako dážď, povzbuď ma, aby som ich videl ako prostriedky na vyprázdnenie od zlých činov, a prijal tieto biedne okolnosti ako cestu ([4], 138). Buddhistický (Nágárdžunyov) Ruženec drahokamov hovorí: Ich škodlivé skutky mi môžu prinášať ovocie. Všetky moje cnosti môžu prinášať ovocie ostatným ([4], 45). Napriek problémom je mojím cieľom uskutočňovanie prebudenej mysle. Dosiahnuť pokrok je však naozaj ťažké – samsara (boj zlých bytostí) nepustí.

Dodatočne som si uvedomil, že tieto moje problémy sú reálne. Stretávajú sa s nimi aj buddhistickí majstri (citujem vyššie). Preto je potrebný výcvik mysle. „… ak si skutočne prajete dosiahnuť osvietenie, je toto vykonávanie výcviku mysle nevyhnutné“ ([4], 44).

Je zaujímavé, ako sa s nepriateľstvom vyrovnávajú buddhisti. Buddhisti si nepriateľov cenia: … niekedy je to tak, že nám k najvyššiemu poznaniu môžu pomôcť bytosti s aktívnymi nepriateľskými úmyslami. Nepriatelia sú veľmi dôležití, pretože len vo vzťahu k nim môžeme rozvíjať trpezlivosť ([4], 120). Ak ste naozaj buddhista: Čím väčšiu škodu utrpíte, tým budete schopnejší pestovať trpezlivosť a súcit k tým, ktorí vám škodia ([4], 138).

Buddhisti majú zaujímavú techniku, ako zmierniť osteň nepriateľstva: Tí, ktorých v súčasnom živote nazývame svojimi priateľmi, neboli našimi priateľmi vždy. Ani tí, na ktorých v  súčasnosti myslíme ako na svojich nepriateľov, neboli nepriateľskí vždy. Osoba, ktorá je priateľom či príbuzným v tomto živote, mohla byť naším nepriateľom v živote minulom. A podobne, osoba, ktorú teraz pokladáme za nepriateľa, mohla byť v  predošlom živote jedným z  našich rodičov. Preto je  naivné zaoberať sa len tými, na ktorých teraz myslíme ako na priateľov, a prehliadať tých, ktorých pokladáme za nepriateľov. Cieľom je, aby sme obmedzili lipnutie na svojich príbuzných a priateľoch a súčasne obmedzili hnev a nenávisť voči svojim nepriateľom. Uvedomte si, že neexistuje žiadna vnímajúca bytosť, ktorá by nebola vaším priateľom. Takto si  možno vypestovať vyrovnanosť smerom ku všetkým ostatným vnímajúcim bytostiam ([4], 119). Osoba, ktorá je dnes naším nepriateľom, mohla byť v  minulom živote našou rodičovskou bytosťou. Skúsil som nahliadať na svojich nepriateľov – na hlasy – ako na rodičovské bytosti. Nepomohlo mi to. Ale myšlienka je to dobrá – človek by mal prijať nepriateľov za svojich.

Dve veci vedú k osvieteniu: súcit a  rozjímanie o prázdnote. Súcitný Buddha sa dokázal stať osvietený, pretože základom mysle, dokonca aj znečistenej, je prázdnota, ktorá je konečnou realitou  ([4], 159).  Ako pochopiť prázdnotu? Javy sú závislé na ostatných príčinách a podmienkach, preto neexistujú samovoľne. Nemajú skutočnú existenciu. Inými slovami, nie je žiadna existencia o sebe. (…) Od formy až po buddhovskú prirodzenosť existujú veci v závislosti na ostatných príčinách a podmienkach. Preto každému javu chýba skutočná existencia. [Všetko je prázdne.]  Dokonca ani prázdnota nemá nezávislú existenciu, preto hovoríme o prázdnote prázdnoty  ([4], 227).

Aká je moja osobná skúsenosť s  prázdnotou? Keď som rozjímal o prázdnote, vytvoril som si určitú predstavu prázdnoty, podarilo sa mi ju však znihilizovať a prišiel som k záveru, že pred mojím vnútorným nazeraním nie je nič, ani prázdno. Tak som sa dopracoval k úplnej  prázdnote. Možno je to tá, ktorá je základom mysle.

Poznámky:

2 Evanjelium podľa Tomáša je súčasťou apokryfov, t.j. historických prameňov, ktoré sú z biblického kánonu vylúčené.

Literatúra:

[1a] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha. Překlad Jan Kozák. 1. vyd. Praha: Felt Technika, 1993. 239 s. Bibliotheca gnostica.

[1b] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha: vybrané súty pálijského kánonu Tripitaka. Překlad Jan Kozák. 2. vyd. Praha: Bibliotheca gnostica, 2006. 234 s. ISBN 80-904050-0-2.

[4] Dalajláma XIV.: BSTAN-‚DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Probuzení mysli a osvícení srdce. Překlad Pavel Toman. Vyd. 1. Praha: Pragma, 1997. 251 s. Základní učení tibetského buddhismu. ISBN 80-7205-472-4.

[8] POKORNÝ, Petr, ed. a DUS, Jan Amos, ed. Novozákonní apokryfy. I, Neznámá evangelia. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2001. 461 s., [16] s. obr. příl. Knihovna rané křesťanské literatury; sv. 1. ISBN 80-7021-406-6.

[10] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filozofie. Čtvrté vydání. Praha: Zvon, české katolické nakladatelství, 1995. 559 s. ISBN 80-7113-115-6.