dancanin

Článok je výberom z knihy. E-kniha je dostupná zdarma na stiahnutie v internetových kníhkupectvách. Aktualizoval som ju 2025-01-27, je dostupná v najčerstvejšej verzii.

Pozitivistická teória poznania

1) Otázka poznania je vlastne otázkou objavu. To, čo nazývame poznanie, a čo čítame v učebniciach, je genéza objavov. Objavom napríklad je, že kresadlom sa dá vyrobiť oheň. Tento poznatok si môže overiť každý človek, v tom spočíva zdôvodnenie jeho pravdivosti. K. Popper píše, že vedecké teórie sú principiálne nedokázateľné [je možné ich lenfalzifikovať (vyvrátiť)].  Neučíme sa z poznatkov a z  porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie  ([1], 62). Dovolím si s ním nesúhlasiť. Objav je zistenie, prípadne vysvetlenie nových faktov, učíme sa objavom, teda neučíme sa len falzifikáciou existujúcej teórie, čo je tiež objav, ale aj novými poznatkami a porozumením veciam. Falzifikáciou existujúcej teórie ešte nová teória nevzniká, aj keď k tomu niekedy vedie. Pokrok vedy, podľa môjho názoru, spočíva v tom, že sa k existujúcej teórií snažíme objaviť alternatívnu teóriu. Napríklad  všeobecná teória relativity je alternatívna teória k Newtonovej teórii. Avšak všeobecná teória relativity nie je vylepšením Newtonovej teórie, ani nevznikla na základe toho, že sa Newtonova teória ukázala ako nesprávna  (Newtonova teória bola falzifikovaná až dodatočne na základe predpovedí všeobecnej teórie relativity¹), ale vznikla na základe vlastných predpokladov. Aj úspešná teória, ako je všeobecná teória relativity, je v konečnom dôsledku len alternatívna teória a nevylučuje iné alternatívy. Určitá alternatíva sa ukáže ako výhodnejšia, napríklad Newtonova teória je pre jednoduchšie výpočty výhodnejšia. (Je to tak, ako v prípade zápaliek a kresadla – zápalky predstavujú výhodnejšiu alternatívu kresadla.)  A niekedy stojí ľudstvo pred úlohou vysvetliť určité fakty a vytvoriť úplne novú teóriu, ako tomu bolo v prípade Newtonovej teórie alebo špeciálnej teórie relativity. Preto vedecký a technický pokrok nevzniká len falzifikáciou existujúcich teórií, ale predovšetkým objavením nových teórií a vynálezov!

2) Priestor a čas. Naše poznanie je zo strany subjektu dané našimi pozorovacími a rozumovými schopnosťami. S nimi pristupujeme k svetu (k objektu) a objavujeme prírodné zákony, čím sa utvára naša predstava sveta, vrátane predstavy priestoru a času. Predstava priestoru a času nám teda nie daná apriórne (pred skúsenosťou), ako je to u Kanta.

V nazeraní / vnímaní, ktoré tvorí základ našej skúsenosti, môžeme objaviť dva faktory, ktoré nie sú pocitové:

Prvým je naša prítomnosť. Tá v procesuálnosti, vonkajšom dianí reality,  tvorí základ našej predstavy času. V prítomnosti kontinuálne (spojito) vnímame zmenu, napríklad jazdu vlakom. Táto kontinuálnosť znamená, že procesy, ktoré sa dejú v prítomnosti, sa stávajú minulými a môžeme očakávať veci budúce. Zmena, aj pomalá  (trvanie), vnímaná na pozadí prítomnosti, vytvára našu predstavu plynutia času, ktorý prekračuje prítomnosť a siaha do minulosti a budúcnosti.

Vnútornú predstavu času vytvára vnímanie nášho bytia (pocitov) na pozadí prítomnosti.

Aforizmus – Problém času: Predstavu času vytvára zmena vnímaná na pozadí prítomnosti. Kam sa to všetko rúti? Prítomnosť tu bude vždy?

Čo je čas, vtipne vystihol A. Einstein: Čas je to, čo ukazujú hodinky. Tým chcel povedať, že  čas je relatívny, rovnako ako priestor. Pri vyššej rýchlosti sa hodinky spomaľujú a oceľová tyč sa v smere pohybu skracuje. Doplním, že hodinky sa spomaľujú aj pôsobením gravitácie alebo zotrvačných síl.

Druhým faktorom je rozloha predmetu, napríklad jablka. Tento faktor vytvára našu predstavu priestoru. Euklidovský priestor je niečo vyabstrahované z hmoty: sú to tri navzájom kolmé priamky predlžujúce rozmer telesa do nekonečna. V konečnom dôsledku, takáto predstava nie je reálna a platia neeuklidovské geometrie, ktoré lepšie zodpovedajú skúsenosti – pozorovaniu.

3) Problém metafyziky. V myšlienkach je ľahko prejsť od fyziky k metafyzike. Začína to Aristotelom, ktorý uvažoval o metafyzickom, teda tým, čo je za fyzickým, na základe svojej fyziky. V rámci nej pohyb je možný iba pôsobením vonkajšej príčiny. Aristoteles ešte nevedel, čo je to zotrvačnosť. Podľa neho, keď hodíme kameň a ten letí vo vzduchu, vytvára okolo seba vír vzduchu, ktorý naň zozadu tlačí, a tak ho udržuje v pohybe.² Keďže pohyb je možný len pôsobením príčiny, a tá je zasa len následok inej príčiny, uvažoval, že nie je možné ísť takto do nekonečna a stanovil prvú príčinu, ktorú nazval Prvým nehybným hýbateľom; z lásky, túžby k nemu sa všetko hýbe. Newtonova teória túto predstavu ruší. Zotrvačný pohyb telesa je ekvivalentný pokojovému stavu a telesá sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne bez stáleho pôsobenia vonkajšej príčiny. Zotrvačný pohyb potrebuje impulz, ale nie stále pôsobenie vonkajšej príčiny, ako o tom uvažoval Aristoteles. Pre úplnosť dodám, že je tu ešte iný typ pohybu, napríklad pohyb telesa zrýchlený pôsobením vonkajšej sily alebo pohyb, ktorý je vyvolaný pôsobením vnútornej energie fyzikálneho objektu – takto sa napríklad (obrátene vzhľadom na okolitý vesmír)  pohybuje hmota čiernej diery, ktorá pôsobením svojej vnútornej energie (gravitácie) pohlcuje z okolitého vesmíru hmotu. V rámci modernej fyziky svet nepotrebuje príčinu mimo sveta. Podľa môjho názoru, zákon kauzality (príčiny a následku) je v princípe zákonom tohto sveta, a ako zákon tohto sveta nemôže poukazovať na nejakú príčinu mimo svet, bez toho, aby ju robil súčasťou tohto sveta. Ale môžeme sa na vec pozerať z hľadiska modernej fyziky: Ak vesmír vznikol pri veľkom tresku, v tomto momente vznikol priestor, čas a začali platiť fyzikálne zákony vrátane princípu kauzality. Pred týmto momentom zákon kauzality nehrá rolu, a to, čo bolo potom, nie je možné vysvetľovať tým, čo bolo pred tým. Ďalším veľkým metafyzikom, ktorý nadviazal na Aristotela, bol Tomáš Akvinský. Ten sformuloval päť dôkazov Boha – Päť ciest, ktoré vedú k poznaniu Božej existencie ([2], 10-11). Prvý dôkaz je z Príčiny pohybu – Boh je Prvotným hýbateľom vesmíru. Tento dôkazvyplýva viac-menej z Aristotelovej predstavy pohybu, ktorá je nesprávna. (Akvinský tiež ešte nevedel, čo je to zotrvačnosť. Narodil sa 418 rokov pred Newtonom.) V rámci modernej fyziky od veľkého tresku sa všetko hýbe samo. Druhý je z Príčiny existencie – Boh je Prvotná príčina existencie. Ako som ukázal, existencia sveta nepotrebuje príčinu mimo svet a takáto predstava vyplýva z nesprávneho chápania zákona kauzality. Tretí dôkaz je, že Existujú veci náhodné, ktoré nemôžu jestvovať sami zo seba, ale majú  príčinu v bytí nevyhnutnom. Tým nevyhnutným bytím je Boh. Je to scholastická argumentácia, ktorej dobre nerozumiem. Podľa môjho názoru, všetky veci môžu mať príčinu len vo vnútri sveta. (Je tu aj stará metafyzická otázka: Prečo je niečo a prečo nie je nič? Na otázku „prečo“ je jediná odpoveď: „preto“. To je princíp kauzality, ktorý platí len vo vnútri sveta.) Štvrtý dôkaz je zo Stupňov dokonalosti. Pre akýkoľvek typ danej kvality (dobrota, krása, znalosť) musí existovať dokonalý štandard, ktorým sú tieto kvality porovnávané. Tieto dokonalosti sú obsiahnuté v Bohu. Konkrétne napríklad určité umelecké dielo je krajšie, dokonalejšie ako iné. Najväčšia dokonalosť je v Bohu. Naozaj určité umelecké dielo je krajšie ako iné. Umelecké dielo na nás pôsobí jednak myšlienkou, ktorú vyjadruje a jednak zručnosťou stvárnenia. Určitá myšlienka v nás zanecháva hlbší dojem a tiež určité stvárnenie je dokonalejšie. Ak sa spája myšlienka s majstrovským prevedením, dielo v nás zanecháva hlboký dojem a môžeme ho považovať za „takmer“ dokonalé. Dokonalejšie by ho vari dokázal urobiť len väčší majster. Ale podľa môjho názoru neexistuje žiadna „Idea dokonalosti osebe“ bez komunikovanej myšlienky a formy stvárnenia. Piaty dôkaz je Rozumný plán. Účelnosť prírody nás privádza k predstave Boha ako Inteligentného konštruktéra. Súčasné poznatky v oblasti biológie túto predstavu vyvracajú. Telá organizmov prezrádzajú neúčelné pozostatky predchádzajúceho vývoja, napríklad panvové kosti veľrýb, zakrpatené zadné končatiny pytóna, ktoré vylučujú predstavu  stvorenia a Boha ako Inteligentného konštruktéra. Podľa neodarvinizmu, príroda sa vyvíja neriadene a neplánovane. (Podľa môjho názoru sa príroda vyvíja neplánovane, ale riadene inteligenciou vlastnou všetkému živému.) Len doplním, že tieto dôkazy Boha sú veľmi nesúrodé: Prvotný hýbateľ vesmíru je zároveň Ideou dokonalosti umeleckého diela. Ukázal som teda, že z hľadiska súčasných poznatkov je ťažko prejsť k metafyzike – aspoň tej starovekej a stredovekej. Neviem, čím sa zaoberá moderná metafyzika.³ Problém metafyziky by som ja osobne načrtol  takto: To, čo všetci vnímame zmyslami, je fyzické. Ak je možná iná skúsenosť ako bežná zmyslová – parazmyslová – mystická (nemyslím teraz oblasť estetiky a etiky), je možné metafyzické poznanie. Lenže, aby pojmy metafyziky mali objektívnu platnosť, takáto skúsenosť by v princípe musela byť prístupná všetkým ľuďom. V princípe je však prístupná všetkým (zdravým) ľuďom len bežná zmyslová skúsenosť. Tam, kde chýba jednoznačná zmyslová skúsenosť, pojmy nadobúdajú rôzny význam. Napríklad podľa Biblie Boh stvoril Adama a Evu a previedol židovský národ cez otvorené more. Podľa súčasnej kresťanskej teológie Boh iba udržuje svet v bytí, ale neprejavuje sa porušovaním prírodných zákonov.⁴ Podľa Tomáša Akvinského Boh je akt  jestvovania. Podľa Kanta Boh je regulatívna idea nášho rozumu, ktorá zjednocuje ideu duše a ideu sveta. Podľa svätého Jána Boh je láska (porov. 1 Jn 4,16). Tam, kde chýba všetkým ľuďom prístupná zmyslová skúsenosť, riešia sa kuriózne problémy, ako napríklad koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly. Anjelov, cherubínov a  serafínov možno niekedy niekto videl, ale určite nie všetci ľudia! Pojem Boha sme zdedili od našich predkov, ktorí verili v bohov a neskôr v jedného Boha. Nechceme sa ho vzdať, pretože viera v Boha  nám pomáha. Pravdivosť – zmysluplnosť – idey Boha, z vedeckého hľadiska, spočíva v jej užitočnosti, inak sa zatiaľ nijako nepotvrdzuje. Idea Boha je predmetom mystickej skúsenosti a spôsobuje (veriacim) ľuďom blaho. Láska k Bohu je zdrojom blaha. Idea Boha je podľa mňa vlastným predmetom metafyziky. Dnes si však pod pojmom „Boh“ predstavuje každý niečo iné. Čo je Boh, v dnešnej dobe, je čistý relativizmus. Každý človek má vlastné pochopenie Boha. Jednému vyhovuje taká predstava, druhému iná. Čo komu najviac pomáha, to je jeho Boh. Urobiť v tom poriadok sa snaží cirkev svojimi dogmami a katechizmom. Možno starí Židia mali jednoznačnú skúsenosť s Bohom, ale tá je dnes už asi zabudnutá. Metafyzika (aspoň v mojom podaní) má teda jeden problém: Kde chýba jednoznačná skúsenosť prístupná všetkým ľuďom, pojmy sú prázdne alebo mnohoznačné. Tým nechcem poprieť, že niečo také, ako „duchovno“ alebo aj buddhistická prázdnota existuje.

Poznámky:

¹ Stáčanie perihélia vnútorných planét: Merkúr, Venuša.

² Pozri Encyklopedie fyziky – Jaroslav Reichl ; 11.1 | ÚSVIT DĚJIN, 11.1.6.9.2 | Aristoteles. [online]. Odkaz: <http://fyzika.jreichl.com/main.article/view/1416-aristoteles>. Prístup 2019-07-26.

³ Nekrič hop, kým nepreskočíš! V kapitole I. Hypotéza zjednotenia sám rozvíjam taoistickú metafyziku.

     ⁴ Pozri Odhalila družice Cobe | Víra.cz, křesťanství. [online]. Odkaz: <http://www.vira.cz/Texty/Knihovna/Odhalila-druzice-Cobe.html>. Prístup 2016-07-10.

Literatúra:

[1] ANZENBACHER, Arno. Úvod do filozofie. Překlad Karel Šprunk. 2. vyd. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1991. 304 s. ISBN 80-04-26038-1.

[2] VÁCHA, Marek Orko. Šiesta cesta: o havranoch, o ľaliách a o omnoho vzácnejšej ceste.  Preklad Miloš Szabo. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005. 110 s. ISBN 80-7162-574-4.